A toto je rozprávanie o Atlantíde, ako ho povedal egyptský kňaz a ako ho Platón prerozprával v Timeovi: „Naše letopisy zaznamenávajú mnohé veľké a úžasné činy v dejinách vášho štátu (Atén). Jeden z nich však svojou veľkosťou a hrdinstvom prekonal všetky ostatné. Istá mocnosť bez akéhokoľvek dôvodu zaútočila proti celej Európe a Ázii a vaše mesto samo zastavilo túto agresiu. Spomínaná mocnosť ležala v hĺbke Atlantického oceánu: v tých časoch sa po ňom dalo plávať a pred úžinou, ktorú nazývate Herkulovými stĺpmi, sa rozkladal ostrov väčší než Líbya a Ázia dokopy. Bol bránou k ďalším ostrovom, popri ktorých sa dalo dostať až k protiľahlému kontinentu, lemujúcemu z druhej strany skutočný šíry oceán. Totiž naše more ( Stredozemné ) ohraničené Herkulovou úžinou je len obrovským vnútrozemným prístavom s úzkym vchodom, no skutočné šíre more je až za ním a pevninu, ktorá ho zo všetkých strán ohraničuje možno nazvať nekonečným kontinentom. Nuž a na spomínanom ostrove zvanom Atlantída sa rozkladala veľká a skvelá ríša, ktorá vládla aj nad niekoľkými okolitými ostrovmi a časťami kontinentu. Navyše bojovníci z Atlantídy ovládli časť Lýbie od Herkulových stĺpov až po Egypt a časť Európy až po Tyréniu (oblasť v severnom Taliansku). Atlantická mocnosť sa rozhodla podmaniť si jediným mocným úderom Egypt i Grécko a celú oblasť na východ od Herkulovej úžiny a vtedy Solón, tvoja krajina zvíťazila nad cudzími nájazdníkmi, zachránila pred jarmom všetkých, ktorí ešte neboli zotročení a veľkodušne oslobodila porobených obyvateľov všetkých území pred Herkulovými stĺpmi. Potom sa však rozpútalo mocné zemetrasenie a prišli záplavy; za jedinú noc všetkých vašich bojovníkov pohltila zem a ostrov Atlantídu pochovali hlbiny mora ...“
Aká bola bájna Atlantída? Vo svojom druhom diele nazvanom Critias ju Platón opisuje oveľa podrobnejšie. Hovorí, že hlavné mesto malo kruhovitý pôdorys a bolo vybudované okolo pahorku číže akropoly. Na jeho vrchole sa vypínal skvelý kráľovský palác so vzácnymi, nezvyčajnými fontánami, v ktorých tiekla teplá i studená voda. Kráľ, ktorý býval v paláci, sa v posvätnej oblasti zúčastňoval na hrách s kráľovskými býkmi. Pri príležitosti obradov si obliekal prekrásne azúrovomodré šaty. Posvätnej oblasti dominoval úchvatný chrám Poseidona, boha Atlantídy a mora. Celý povrch chrámu s výnimkou veží bol pokrytý striebrom a veže zdobilo zlato. Chrámová klenba bola zo slonoviny, vykladanej zlatom, striebrom a Ďalšími vzácnymi kovmi. Aj všetky múry, stĺpy a dlážka boli vyzdobené vzácnymi kovmi. Do chrámu umiestnili zlaté sochy; bola tam aj socha Poseidona stojaceho na voze, do ktorého bolo zapriahnutých šesť okrídlených koní, taká obrovská, že sa hlavou dotýkala chrámovej klenby ... Civilizácia, ktorá vybudovala toto nádherné miesto, nebola podľa Platóna o nič menej zaujímavá. Charakterizoval ju ako zlatý národ žijúci v zlatom svete. A potom jedného dňa, v priebehu 24-och hodín sa zlatý svet, ktorý ich obklopoval, zrútil. Prehrešili sa voči veľkému bohu Diovi a jeho pomsta na seba nedala dlho čakať. Zničil celý svetadiel. jeho zlatých obyvateľov i paláce.
Čo však v skutočnosti spôsobilo, že Atlantída za takých dramatických okolností zmizla v mori? Od Platónových čias osud Atlantídy vzrušuje ľudskú predstavivosť tak ako málo iných vecí a okolo strateného mesta vznikla celá záľaha rozumných, ale bizarných teórií. Nové oživenie záujmu o osud Atlantídy nastalo v 19.storočí, keď vyšla pozoruhodná kniha Atlantída, antediluviálny svet od amerického spisovateľa a politika Ignatia Donnelyho. Stala sa bestsellerom a prispela k zrodeniu kultu Atlantídy. Hoci mnohí vedci odmietali Atlantídu ako výplod čírej fantázie, Donelly argumentoval tým, že v Atlantickom oceáne na západ od Gibraltárskej úžiny naozaj kedysi existoval neznámy svetadiel a že zanikol presne tak, ako to opisoval Platón. Donnelly nielenže veril v existenciu Atlantídy, ale považoval ju za kolísku celej ľudskej civilizácie. Svoju teóriu sa usiloval podoprieť množstvom ďalších teórií a štatistických údajov z oblasti zoológie a geológie. Došiel k záveru, že Atlantídu mohla zničiť nejaká skutočná prírodná katastrofa, mohutné zemetrasenie alebo výbuch sopky. Žiaľ, jeho práca bola založená na čírych špekuláciách. Svoje tvrdenia nemohol podoprieť ani jediným konkrétnym dôkazom. Jeho teória však nepochybne bola fascinujúca. Dowellyho kniha podnietila a inšpirovala ďalších autorov. V nasledujúcich rokoch napísali stovky iných kníh a vznikli stovky nových teórií, jedna neuveriteľnejšia ako druhá. Ponúkame vám len zopár faktov a teórií spomedzi tých bizarnejších a nezvyčajnejších:
Ruská autorka Helena Blavatská tvrdila, že ľudia z Atlantídy boli štvrtou rasou na Zemi a mali úžasné psychické schopnosti. Pravda, skorumpovaní svojím Veľkým drakom kráľom Thevetaton sa zmenili na zlých čarodejníkov a rozpútali vojnu, ktorá viedla k ich úplnému zničeniu. Pani Blavatská tiež tvrdila, že z hŕstky tých, ktorí vojnu prežili sa stali Egypťania a že práve oni postavili pyramídy. Ďalší vedec tvrdil, že rozlúštil starodávne záznamy z Atlantídy. Vydedukoval z nich, že kým niektorí Atlantíďania naozaj odišli do Egypta, iná skupina, ktorá prežila katastrofu sa dostala do Anglicka a postavila tam Stonhenge. V 19.storočí britského ministerského predsedu Wiliama Gradstona úchvátil príbeh o Atlantíde, že dokonca požiadal parlament o prostriedky na financovanie expedície, ktorá mala nájsť stratený kontinent. Netreba azda dodávať, že jeho požiadavku odmietli. Anglický cestovateľ plukovník Percy H. Fawcett bol presvedčený, že Brazília kedysi tvorila súčasť bájnej Atlantídy a v roku 1924 sa vybral hľadať pozostatky dávno stratených miest Atlantídy do hlbín brazílskeho dažďového pralesa. Už nikdy sa odtiaľ nevrátil. V roku 1940 jasnovidec Edgar Cayce predpovedal, že roku 1968 alebo 1969 sa Atlantída znova vynorí z mora niekde pri Bahamách. Nevynorila sa a svet ešte vždy márne čaká na túto udalosť. V 50 rokoch bola jedným z najobľúbenejších diel o Atlantíde kniha Svety v kolízii ďalšieho ruského autora Immanuela Velikovského. Tento spisovateľ tvrdil, že Atlantídu zničila zrážka Zeme s kométou. Popri ďalších obviňoval kométy aj z toho, že spôsobili veľkú biblickú potopu. Medzi miesta, na ktorých sa kedysi údajne rozkladala Atlantída, zahrnuli ďalší autori Sri Lanku, Grónsko, Mexiko, Saharu a Južnú Afriku. V roku 1975 sa na univerzite štátu Indiana konala osobitná konferencia, ktorá hľadala odpoveď na otázku Atlantída - skutočnosť alebo fikcia. Celý tým odborníkov dospel k záveru, že v prípade Atlantídy šlo o mýtus. Lenže aj odborníci sa niekedy môžu zmýliť!
Nachádza sa teda v legende o Atlantíde aspoň zrniečko pravdy? Zdá sa, že by to tak mohlo byť. Roku 1960 istý grécky archeológ prišiel z teóriou, že mohutný výbuch sopky, ktorý roku 1 500 pred Kristom zničil grécky ostrov Theru, priniesol skazu aj Atlantíde. Mohutné sopečné erupcie zmietli aj civilizáciu zo severu Kréty a východnej časti gréckej pevniny. Pred explóziou bola Thera veľkým okrúhlym ostrovom a jej pôdorys zodpovedal f Platónovmu opisu Atlantídy. Výbuch bol taký silný, že ostrov celkom zničil a jeho pozostatky, ktoré sa zachovali, sú dodnes z väčšej časti pokryté hrubou vrstvou sopečného popola. Vykopávky, ktoré nasledovali, odhalili pozostatky domov s moderným systémom vodoinštalácie a prekrásnymi freskami, na ktorých boli okrem iného zobrazení športovci preskakujúci býkov. Očividne Therania rovnako ako obyvatelia Atlantídy boli súčasťou značne rozvinutej civilizácie. Išlo o jednu a tú istú civilizáciu? To sa možno už nikdy nedozvieme. Jediné, čo sa dá s určitosťou povedať, je to, že nie sme o nič bližšie k rozlúšteniu tajomstva Atlantídy, než bol Platón pred tisíckami rokov. Dokonca už za čias Platóna sa celý neuveriteľný príbeh o Atlantíde zakladal výlučne na povestiach a nepriamych svedectvách starých niekoľko storočí. A od jeho čias sa v tomto ohľade nič nezmenilo. Ešte vždy je však čosi zázračné v predstave, že kdesi hlboko pod vlnami Atlantického oceánu ležia rozvaliny jedného z najväčších a najúžasnejších miest, aké kedy na svete existovali. Niet nijakých náznakov, že by predstava strateného kontinentu prestávala ľudí fascinovať.
Pre Beta rádio spracovala: Mária Kašiarová
Relácia o Mystike s Majou odvysielaná 10. 11. 1998
