Tmavšiu polovicu roka zvyčajne trávim v práci, zavalená problémami konkrétnych ľudí. Na horu tragédií z televíznej obrazovky už nemám večer síl, a preto som sa informáciu o tom, že sa v oblasti, kde žijem, stala strašná udalosť, dozvedela od klientov. Matka zabila vlastného štvorročného syna a jedna otrasená žena mi začala dokresľovať detaily, ktoré sa v kraji šuškajú napriek oficiálnemu informačnému embargu.

 

Po celom tele som cítila zimomriavky. Zimomriavky, z ktorých ma ešte hodinu po rozhovore doslova boleli korienky jemných chĺpkov na predlaktiach. Objavili sa nie vtedy, keď som sa dozvedela o tom, že matka zabila vlastné dieťa sekerou, ale vtedy, keď mi tá informovaná žena rozprávala o tom, ako vrahyňa namaľovala po stenách celého domu čiernou farbou kríže a v noci predtým volala na políciu, že po jej dome behajú mafiáni. Pred očami som vnímala temné tiene duchov, skrat ženy a šialený pohľad nevidiaci skutočný svet, ale ten démonický.

 

- Nemôžem sa tam bližšie dostať. Je to zahalené tieňom, - skonštatovala mladá žena so schopnosťami média.

- To je dobre, že sa tam nemôžete dostať, mohli by ste sa tým porobením nakaziť, - upozornila som ju. - A nielen vy, ale ktokoľvek, kto sa naladí a netuší, ako sa brániť.

- Ako sa jej to mohlo stať? Veď každý rok na Troch kráľov si dávala kňazom vysvätiť dom, - spýtala sa ma ešte.

Slabá viera? Predsudky? Potlačené emócie? Čo ju trápilo? Veď boli taká šťastná rodina a ona toho chlapca milovala.

 

Prekliatie, porobenie, privtelenie
O pár dní neskôr mi veta nič netušiacej vrahyne sformulovaná ústami jej advokáta v článku v novinách „nikto mi nepovedal, že vojna sa už skončila“ potvrdila prítomnosť privtelenej duše, ktorá sa naviazala na nešťastnú ženu. Zvyčajne si výstrižky udalostí súvisiacich s nevysvetliteľnými javmi medzi nebom a zemou uverejnených v novinách odkladám. Nie v tomto prípade. Vyššieho vedomia som sa spýtala v duchu prečo a zaregistrovala som čiernu šmuhu slúžiacu ako brána k prekliatemu miestu. Hlboko v minulosti som uvidela ruku s popolom na dlani, šeptom zariekané slová a vyfúknutie sivých čiastočiek tým smerom. Prekliatie miesta bez ohľadu na to, kto tam bude žiť, zároveň porobenie tejto konkrétnej ženy niekým iným a naviazanie nespokojnej duše s podobným problémom. Túto bránu k temnote musí odviať čas, kľúč k nej si odkladať nebudem.

 

Nepokojné duše mŕtvych klopú na dvere našej reality
Od októbra pozorujem zvýšený výskyt stretnutí s duchmi, ako zblúdené duše mŕtvych ľudia ľudovo nazývajú. Najskôr som to pripisovala blížiacim sa sviatkom zosnulých, lenže ono to nepoľavuje. Akoby sa svet nepokojných duší mŕtvych, uväznených medzi hmatateľným svetom živých a božským svetlom, snažil buď zmaterializovať, alebo oslobodiť. Akoby volal o pomoc a takmer nikto ho nechcel vypočuť. A možno to vnímam iba ja viac ako inokedy, keď by som si zo strachu pred zblúdilými dušami nevysvetliteľné javy logicky zracionalizovala.

 

Zblúdilé duše zomrelých sa často objavujú v snoch, aby doslova alebo symbolicky vyjadrili, v akom stave sa nachádzajú. Prípadne spôsobujú nevysvetliteľné javy v domácnosti. Duše mŕtvych príbuzných zvyčajne prestanú strašiť živých a odchádzajú do svetla, ak ich smútkom, žiaľom pozostalí prestanú držať v ríši živých, vtedy, keď dôjde k odpusteniu v rodine, ak dokončia živí niečo, čo už mŕtvi nestihli, alebo ak si mŕtvi uvedomia svoju smrť a to, že sú už iba dušou. V takejto situácii zvyčajne odporúčam zádušnú omšu, ktorá je vo väčšine prípadov účinná, ak nie, tak je vhodné absolvovať regresnú terapiu. Čo však s nepokojnými dušami, ktoré sú pripútané k miestu a nie konkrétnemu človeku?

 

Býva s vami v byte duch?
- Prvý mesiac, keď sme sa nasťahovali do nového bytu, tak syn aj dcéra vracali, - spomínala klientka. - Najskôr sme to pripisovali zmene prostredia. Potom zdochla naša andulka. Keď raz mama zadriemala na pohovke, počula kroky a potom zacítila na líci studený vánok. No a najnovšie nám búcha smetiak, akoby v ňom bolo zatvorené živé zviera. Je to už jediná vec, ktorá nám zostala po bývalom majiteľovi, ktorý tam zomrel.

 

Poradila som jej, aby ten smetný kôš vyhodila a tiež všetko, čo jej v byte zostalo po predchádzajúcom majiteľovi. Urobila tak, ale nič sa nezmenilo. Až do okamihu, kým nezistila, že na menovke bytu ešte svieti jeho priezvisko a neodstránila ho.

 

Ďalší príbeh mi porozprával kamarát. V byte, kam sa presťahoval, sa objavili problémy s elektrinou. Pravidelne bolo treba nastaviť elektrický istič vonku pred dverami. Elektrikár okrem nefalšovaného údivu nad nelogickosťou javu, lebo z pohľadu fyziky by mal vyhodiť v prvom rade istič v byte, premeraním nezistil žiadne nedostatky v novom elektrickom rozvode. Kamarát teda, keď nepomohla veda, s nevedomými skúsenosťami transcendentálneho mága z minulého života poprosil v mysli ducha, aby odišiel a uzamkol byt pred ním pentagramami. Po rituáli zacítil zimu pri dverách a viac sa vyhadzovanie elektrických ističov neopakovalo. Neskôr sa dozvedel, že predchádzajúca majiteľka, rozvedená žena s deťmi, sa z bytu odsťahovala aj z toho dôvodu, že po smrti bývalého manžela sa v ňom necítila dobre. Manžel bol vraj za života veľmi žiarlivý. Je vcelku pochopiteľné, že sa snažil z bytu svojej ženy vyhodiť cudzieho chlapa, aj keď tam už nebývala, a on nielenže nebol jej manželom, ale ani medzi živými.

 

Smrť zostáva, aj keď už odišli pohrební hostia
- Vôbec som sa nevyspala. Zasa som sa zobudila o pol tretej ráno, - posťažovala sa mi staršia pani predávajúca v trafike, keď som kupovala noviny. Starostlivá stránka mojej povahy dostala voľné pole pôsobnosti, a tak som nenápadne vyzvedala príčiny stavu. Keď som postupne vylúčila zdravotné, psychické, aj zlú geopatogénnu zónu, dospeli sme k prítomnosti ducha v byte a vybavila som si situáciu, čo mi rozprávala priateľka.

 

- Stále som počula kroky, kroky ťažké, kroky starého človeka. Spočiatku som sa bála, ale nik tam nebol. Potom som sa dozvedela, že v mojom byte žil starý pán, čo nemal nohy. Veľmi si prial chodiť. Deti naňho kašľali a jedného dňa spadol z invalidného vozíka, oni tri dni neprišli a on tam na zemi umrel na podchladenie a dehydratáciu. Po ňom som mala byt. A on mi tam chodil, každú noc chodil po tej miestnosti, občas zavŕzgali parkety, ale stále tie kroky...

Oba príbehy spájala smrť v dome a nevdojak som si ich spojila s domom, do ktorého sme sa mali nasťahovať. Keďže moje pocity v dome ohľadne prítomnosti zblúdilej duše mohli byť poznačené subjektívnymi pocitmi, zavolala som kamarátke zo školských čias. Poprosila som ju, aby sa naladila na každé miesto v dome a ona presne označila miestnosť, kde starý pán zomrel, bez toho, že by som jej vopred niečo prezradila. Navyše presne opísala moje pocity tlaku v hrudi. Následnou analýzou sme dospeli k záveru, že duše zomrelého tam už niet. Buď reagovala na hluk, ktorý búraním steny spôsobili robotníci, alebo si ju odniesol niektorý z nich s podobnými problémami.

 

Zostala tam však energia udalosti. Podobne ako v Svätopeterskej bazilike vo Vatikáne stále cítiť utrpenie umučených kresťanov, keďže stojí na mieste niekdajšieho Nerovho cirkusu a ono je umocnené katakombami, v ktorých sú pochovaní. V niektorých vypálených kostoloch môžete stále vnímať strach a zúfalstvo ľudí zatvorených a upálených či udusených za živa, v starých budovách kaštieľov ťažobu hrozných tajomstiev feudálnych pánov, v panelových bytoch zúrivé hádky rozvadených manželov, aj múry nášho domu ešte stále držia v sebe situáciu smrti. Preto je veľmi dôležité poznať históriu miesta, kde ste sa rozhodli postaviť svoj vysnený dom, genézu predchádzajúcich majiteľov bytu a výrazne emocionálne podfarbené situácie, ktoré sa tam odohrali. Poškodenému priestoru s určitou nepriaznivou energiou pomáha úplná prestavba priestorov ešte pred nasťahovaním a uvedomenie si možného vplyvu minulosti. A treba sa riadiť pri výbere vlastnou intuíciou. Pocitmi, nie iba ekonomickou výhodnosťou.

 

Snívali sa mi smutné oči koní
Ale nie iba nepokojné duše zomrelých ľudí, či problematická energia miesta môžu mátať v snoch, alebo sa fyzikálne prejavovať. Aj zvieratá majú dušu a ich odpútanie od tela, uvedomenie si iného stavu duše môže byť ťažšie.

 

„Po presťahovaní sa na Belehradskú ulicu sa mi stále sníval sen, živý, veľmi skutočný. Nie raz, nie dva razy, stále. Unavovalo ma to, lebo som to nevedela pochopiť. Plocha, akási prašná ohrada s drevenou bránou, a v tej ohrade kone. Veľa koní, veľa, krásne urastené, dôstojné, zdravé, silné, ale tak veľmi zúfalé. Vzpínali sa, stavali na zadné, prach z tej ohrady sa dvíhal do nebies. Bola som tam len ja a oni. Stála som tesne pri ohrade a oni na mňa pozerali svojimi krásnymi veľkými očami, tak smutne, ale s nejakou nádejou, smutné oči plné prosby, nádeje a túžby. A ja som nevedela, čo mi chcú povedať, čo mám robiť, čo to všetko znamená. Unavovalo ma to, denne sa ti sníva niečo, čo nechápeš...

Raz som na dvore povedala o svojom sne starej panej, čo sedela na lavičke a ona hovorí: „To je ale čudné! A vy neviete, že náš dom je postavený na veľkom prešporskom cintoríne koní? Veď odtiaľto, od toho domčeka oproti, ktorý tu stojí dodnes, viedla prvá konská dráha do Viedne a tie kone, keď umreli, tak ich tu pochovávali, bolo ich veľa!“

 

Išla som do kostola, kúpila sviečky, aj som ich tam zapálila, doma o polnoci tiež. A o pár dní sa mi sníval sen, zase to isté – ohrada, kone, smútok a v očiach tá nenaplnená túžba, veľká nádej. Ale ja som zrazu vedela, čo mám spraviť. Podišla som k ohrade, otvorila som horko-ťažko všetkou silou tú bránu, kone zmĺkli, a všetky zostali stáť a pozerali sa mi zasa uprene do očí, akoby mi ešte chceli niečo povedať, a zrazu sa strašným hlukom, dupotom rozbehli a utekali preč, bolo ich veľa, a ja som sa cítila taká šťastná, vedela som zrazu, že o toto ma prosili. Neviem doposiaľ, prečo to bolo a čo to bolo, ale stalo sa to. Od tej doby sa mi nikdy viac o nich nesnívalo.“

 

Neexistujú náhody, len výzvy
Čo teda urobiť, ak máte pocit, že vás strašia duše mŕtvych ľudí, zvierat, miesta presiaknuté udalosťami? A ak sa cítite voči týmto nehmotným silám zvádzajúcim vás na cestu šialenstva bezmocní? Odborník na feng šuej nám poradil šamanský rituál vydymenia miestnosti tymianom, ku ktorému mág pridal ešte vyrobenie štítu a prečistenie. Všetci v okolí odporučili kňaza, aby dom pokropil svätenou vodou a vydymil kadidlom a ja som sa rozhodla vypáliť kúty vonným tyčinkami v presne určený deň, čas a s vlastnou modlitbou. Ktorý z nich použijete vy? Na to aj bez univerzálneho receptu, ak človek dostal alebo si vypestoval dar mimozmyslovej vnímavosti, zvyčajne odovzdajúc srdce svetlu lásky, príde každý sám. Neexistujú náhody, len výzvy. Ich zvládnutie posúva duchovne a osobnostne ďalej alebo utrpením zrazí k zemi ako tú ubolenú ženu so sekerou v ruke nad postieľkou dieťaťa.

 

Nebojte sa, nepodliehajte a hľadajte riešenia. Každý z nás má možnosť voľby. Rozhodnúť sa, či ponesie na svojich pleciach ťarchu iných – ľudí, duší, miest – cez nevyriešené problémy vlastnej duše, alebo uprednostní ľahkosť bytia tým, že prekoná sám seba. Alebo ako hovorí moja priateľka: „Pred sebou sa neskryješ. Ale ani sa nenájdeš, kým strach z pravdy ovláda tvoje srdce. Cesta do vnútra vlastnej duše je bolestivo krásna.“

 

 

Zlatica Mokráňová

Písané pre Magazín T-Station, uverejnené 03.01.2008