Školský rok začal. A ja som vtedy mohla nastúpiť do školy so starými známymi spolužiakmi. Tešila som sa spoločne s inými bezstarostne vykračujúcimi štebotajúcimi ratolesťami. S roztrasenými kolenami, zvažujúc každý ďalší krok som sa opierala o mamu, ktorá mi až do triedy doniesla školskú tašku a usadila ma do lavice.
- Niektorí rodičia ani nevedia, akým šťastím je mať zdravé dieťa. – povzdychla si moja kozmetička po dvojtýždňovom letnom dovolenkovom pobyte so svojou malou dcérou na Kramároch. Nie prvom ani poslednom. – Kedy inokedy si môžeme dovoliť absolvovať takéto niečo, ak nie cez prázdniny, aby nemusela opakovať ročník. - dodala.
- Koľko má rokov? – súhlasne som pokývala hlavou.
- Desať. – zarezonovalo vo mne.
----
- Ahoj, - pozdravila ma morská víla s voľne padajúcimi medovými vlnitými vlasmi, o akej deti snívajú nad rozprávkovou knižkou.
To sa naozaj prihovára mne? Neverila som.
– Ty si ma asi nepamätáš, - usmiala sa nado mnou v župane plnom bledozelených a bledomodrých kvetov uprostred nemocničnej chodby.
Zapýrila som sa a záporne pokrútila hlavou.
- Keď ťa pred dvoma mesiacmi viezli z nemocničnej sály, veľmi si kričala. Kričala si stále: Mamička, otecko, nožičky moje! Ešte s jednou tetou sme ťa upokojovali, aby si neplakala. Asi si ešte bola pod narkózou. Teraz je už lepšie?
- Áno, ďakujem.
---
V to leto lekári po dohode s mamou a otcom naplánovali moju operáciu, ktorá vyžadovala dlhú rekonvalescenciu a počas školského roka pre vymeškané vyučovacie hodiny hrozilo opakovanie ročníka bez ohľadu na vynikajúci prospech.
V to leto som namiesto chrást na kolenách, mala stehná doškriabané od ihlíc na pletenie, namiesto popŕhlenia , modriny na zadku od vitamínových injekcií, namiesto skákania na švihadle, vždy inú knihu v ruke, namiesto skladania pesničiek pri pionierskom táboráku, komolenie latinských slov ortopedických diagnóz, aby pôsobili smiešne, namiesto výprasku z detských prázdninových huncútstiev, pokarhanie od primára oddelenia za pokrikovanie z nemocničného balkóna na okoloidúcich doslova opakované slová a vety uľavujúcich si fajčiacich chlapov chvíľu pred tým. A vlastne naplno preciťovala každý príjemný okamih bez prítomnej fyzickej bolesti.
---
Prvé dotyky s prostredím mi neboli neznáme. Aj keď nemôžem tak úplne tvrdiť, že nemocnica bola mojim druhým domovom, poznala som ju podľa vône. Vôňa dezinfekcie počas odberu krvi či pichania injekcie vo mne vzbudzovali odovzdaný pocit, že napriek bolesti som v správnych rukách a nech sa deje čokoľvek, vždy nakoniec vyzdraviem a môžem sa zasa vrátiť domov. Nie všetci však takto fatalisticky reagovali. Nocou sa často k ostatným izbám dral pridusený detský plač. Jedna izba detí bez rodičov na oddelení dospelých vždy mimoriadne netrpezlivo čakala na návštevné hodiny a zažívala striedavo radosť ruka v ruke so sklamaním.
- Ty si Zlatka? Poslali ma tvoji rodičia. Bývam tu v neďalekej dedine. Čo potrebuješ? Chceš niečo kúpiť? Poď si dole do bufetu vybrať, čo by si chcela. – prihovoril sa mi akýsi ujo.
- My nemôžeme ísť dole. - zdráhala som sa pred neznámym a on odišiel.
Priniesol mi sladkostí od výmyslu sveta a ja som ich nemohla zjesť, lebo sestrička mi to deň pred operáciou zakázala. Po operácii mi na kovový nemocničný stolík položil voňavé ovocie a ja som ho znova nemohla zjesť pre zovretý žalúdok. Milo sa mi prihováral a vnímala som jeho srdečný záujem a ešte akúsi obavu za tým, ktorú som nedokázala definovať. Otec mi potom povedal, aby som sa ho nebála. Vraj je to jeho vzdialený bratranec a má brata na vozíku, o ktorého sa stará.
---
- Čo toľko beháte a vymýšľate? Chcete skončiť ako ona?! – ukázala neposlušným deckám stará mama na moje nohy v sadre bradou.
Chápala som, že tých mojich bratrancov a sesternice chce zmravniť a poslúžila som jej ako negatívny príklad. Preto som nekričala, že to nie je pravda, že som nič zlé nevyviedla, že ich mám na nohách iba preto, lebo verím dospelým, že to treba. A možno aj preto, že som konečne aspoň na pár hodín ležala vonku na čerstvom vzduchu na dvore a nie vo vnútri na posteli v izbe. Nehnevala som sa na ňu. Na tú starú mamu, ktorá sa už ako duch tesne po smrti svojho starého zvráskaveného tela so mnou o pätnásť rokov neskôr prišla rozlúčiť.
---
Koncom prázdnin mi sňali biele závažia z nôh. Za pár týždňov som sa sebestačne naučila chodiť s nimi a bez nich to odrazu nešlo. Nožičky tenké ako zápalky ma nie a nie udržať. Prejsť od svojej železnej postele k posteli 90-ročnej babičky a podať jej niečo zo stolíka, lebo sa nevládala obrátiť, bol výkon hodný výstupu na Mont Everest. Ocenila som ho dlhým, tvrdým a vyčerpávajúcim spánkom. Po druhýkrát ma totiž ubytovali v izbe medzi staršími dospelými ženami. V detskej izbe bolo plne obsadené. Hrávala som tým krpcom aspoň cez predeľujúce okno bábkové divadlo a smiech nám všetkým pomáhal zabúdať na to, kde, za akých okolností a v akej situácii sa nachádzame. A po večeroch som počúvala od žien zvláštne príhody dospelých.
- Sníval sa mi sen, - začala som jedno ráno rozprávať ja im. – Videla som nádherný oltár. Viedli k nemu schody pokryté mäkkým kobercom. Od neho ma oddeľovala biela stužka siahajúca mi po kolená. Hore na oltári sa otvorili dvere a v nich stála nadpozemsky nádherná žena prežiarená akoby silným modrým mesačným svitom. Vyzerala ako Panenka Mária v kostole. Natiahla ku mne ruku a bez toho, že by otvorila ústa, mi povedala, aby som šla s ňou. Vraj stačí prekročiť tú bielu stužku. Zaváhala som. „Počkaj chvíľu, ešte musím niečo dokončiť.“ No a odrazu sa dvere zatvorili, ona sa za nimi stratila a zostala tma.
- To má z tých vašich nábožných rečí, - vyprskla na dve spolupacientky erdekbaba verná ateistickému socializmu.
Hlboké ticho prerušil až príchod sestričky.
- Poď! Ideš na vyšetrenie.
- Ďalšie predoperačné? - spýtala som sa premúdrelo.
- Neurológ sa predčasne vrátil z dovolenky. Chce ťa ešte pred tou naplánovanou operáciou vidieť. Poď! – súrila ma.
Potom sa to zbehlo rýchlo. Nasledovalo nebolestivé vyšetrenie, mamin plač do vreckovky a prepúšťacia správa do domáceho liečenia.
- Hurá! – balila som sa. – Idem konečne domov. Doktor povedal, že operácia neprichádza do úvahy, lebo by som ju neprežila. – vyhŕklo od šťastia bez rozmyslu zo mňa.
---
Školský rok začal. A ja som vtedy mohla nastúpiť do školy so starými známymi spolužiakmi. Tešila som sa spoločne s inými bezstarostne vykračujúcimi štebotajúcimi ratolesťami. S roztrasenými kolenami, zvažujúc každý ďalší krok som sa opierala o mamu, ktorá mi až do triedy doniesla školskú tašku a usadila ma do lavice.
Radovala som sa, ale podľa rozpačitých pohľadov rovesníkov, kdesi v kútiku duše vedela, že to pred tým skončilo. Zistila som postupne, že slušne vychované deti sa na tie „iné“ pozerajú cez prsty súcitu, poskytnutia pomoci. Ďalšie vnímajú handicap ako lepru, ktorou sa nedajbože môžu nakaziť a utekajú. Výsmech je zasa zbraňou tých, čo neznesú, aby bol niekto fyzicky menejcenný lepší v inej oblasti. Zakazovanie negatívnych prejavov zo strany vyučujúcich má za následok automatické vyčleňovanie takéhoto dieťaťa z kolektívu. Ak sa aj niektoré z nich zachová úplne normálne, vždy ho niekto upozorní, že veď ono nemôže, nevie, nedokáže. V detskom svete sa deje toto všetko nefalšovane bezprostredne a tvrdo úprimne.
Nie, tým nechcem povedať, že zdravé deti sú zlé a tie choré dobré. Aj medzi telesne postihnutými sa tvorili skupinky chorých na tých so skoliózou, reumatoidnou artritídou a detskou mozgovou obrnou. Na tie, čo sú skoro zdravé, tie, ktorým hrozí vozík a tie, u ktorých je otázne prípadne mentálne postihnutie. Nastalo vyfarbovanie charakterov umocnením životných okolností.
V tento, podľa numerológie, pre mňa zlomový rok, rok duchovného prebudenia som absolvovala jeden z prvých dlhších pobytov v nemocnici. Kedy človek bez ohľadu veku, či chce alebo nie, uvedomuje si tu tenkú čiaru medzi chorobou a zdravím, životom a smrťou, túži po normálnom obyčajnom živote. A keď sa doň vráti, tak vie, že naň už nikdy nepozrie ako pred tým. Nikto mu nerozumie a zostava hľadať sám. A tu nastáva ten zlom. Vo vnímaní hodnôt a v postoji k životu.
Zlatica Mokráňová, vytvorené 8.9.2009
