Moja bakalárska diplomová práca sledovala v prvom rade výskumný cieľ. Potvrdiť alebo poprieť prítomnosť depersonalizácie (odosobnenia, cynizmu) u sociálnych pracovníkov na konkrétnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.

       Sociálni pracovníci takmer denne prichádzajú do kontaktu s klientmi, ktorí sa ocitli v nepriaznivej životnej situácii. Človek pracujúci v akejkoľvek ekonomicky prospešnej činnosti sa môže rozhodnúť jednoducho sa s ľuďmi negatívne naladenými a ocitajúcimi sa v hraničných situáciách nestretať. Sociálny pracovník sa s nimi stretáva neustále a dokonca ich vyhľadáva, lebo chápe svoju prácu ako poslanie.

       V poslednom čísle časopisu Psychologie Dnes som si prečítala, že podľa štatistiky až 95 % ľudí nie je ochotných k vnútornej zmene, nechcú so sebou nič robiť. Chcú síce, aby sa zmena v ich živote udiala, ale oni sa na tom aktívne podieľať nechcú. V podstate si bahnia v tom, ako sa im nedarí, sťažujú sa, že manžel/-ka sa nesnaží, že deti sa nepekne chovajú, že vláda neurobí potrebné opatrenia a úrady im nedokážu pomôcť. Očakávajú pomoc iba zvonka.[1] Z tohto pohľadu teda nie je nič výnimočné, ak je cynickým prístupom ku klientom ohrozených až polovica probandov z mnou skúmaného súboru.

       Sociálni pracovníci na úradoch totiž často tvoria akýsi nárazníkový priestor na ventilovanie negatívnych pocitov klientov. Nevedia, či príde klient, ktorý chce nadávať na vládu, spoločenské zriadenie alebo chce a potrebuje skutočne pomôcť.

       Predpokladala som vysokú mieru cynizmu u sociálnych pracovníkov. Štatisticky významné rozdiely sa nepotvrdili. Čo však s každým siedmym zamestnancom, ktorý je ohrozený vysokým stupňom cynizmu?

       Z filozofického hľadiska, ak by sa ktokoľvek ocitol v pozícii nezamestnaného, ktorého si úradníci podávajú od dverí k dverám kvôli nutnej administratíve a v extrémnom príklade v desiatich kanceláriách okúsi prístup práve tých desiatich cynických a citovo vyčerpaných sociálnych pracovníkov, negatívny obraz o úradníkoch sa šíri ako lavína. V tom horšom prípade odradí od vyhľadania sociálnej pomoci práve tých, ktorí ju najviac potrebujú.

       Stanovený cieľ sa mi podarilo naplniť, lebo ma viedla zvedavosť, snaha dozvedieť sa viac (nie iba fixácia na výsledok) a tiež snaha informovať o závažnosti dopadu syndrómu vyhorenia na sociálnych pracovníkov. Sociálna práca je práca značne náročná na psychiku a ohrozuje tak kvalitu práce ako aj kvalitu osobného života. V podstate mi išlo o nutnosť zvýrazniť, že treba skvalitňovať prístup sociálneho pracovníka ku klientovi a to prechádzaním vyhoreniu.

[1] KRAMULOVA, D. Nebojujte s tím, co nedokážete ovlivnit. Psychologie Dnes, 2010, roč. 16, 3. číslo, str. 24-25

Autorka: Zlatica Mokráňová,
vytvorené: 31.3.2010,
uverejnené: http://theses.cz/id/8x3sb0/