V dnešný neoficiálny Deň mužov venované všetkým Jozefom, ktorých meno z numerologického hľadiska považujem za „ťažké“ zvlášť, ak sa dedí z generácie na generáciu. Všetkým Mariom, Norom, Heňom, Michalom a Mirom, ktorí si pestujú divokosť v srdci navzdory „systému“ , neustále všetko spochybňujúcemu Tomášovi – azazelovi, ktorému som to sľúbila a v neposlednom rade môjmu nevzdávajúcemu sa imobilnému otcovi po mozgovej príhode.

       Nedávno ma mimoriadne potešilo opätovné vydanie knihy Ženy, které běhaly s vlky. Čítala som ju v priebehu rokov často iba po odsekoch alebo sa k prečítanému opätovne vracala. Niektoré texty totiž vyžadujú veľa času, priestoru a životných situácií na dôkladné prežutie a následné strávenie. Iné zasa zasadia krehké semienko a to potrebuje živnú pôdu, daždivú vlahu a pohladenie slnečnými lúčmi života, aby vzklíčilo, zmocnelo a ukázalo skrytú krásu silnej divokej prírody odrážajúcej sa v hĺbke duše.

       „Dnes by sa Vilma Jamnická dožila 104 rokov, ak by sa celou dušou nerozhodla nasledovať muža svojho života.“ - napadlo ma, keď som chytila do rúk jej skutočný príbeh o osudovej láske, pokore a tichých víťazstvách.

       Sú knihy, ktoré sú psychoterapiou. Iné skôr emocionálnym psychoterorom. A ďalšie pre mňa predstavujú „deja vu“. Do tej poslednej kategórie patrí aj román Eon – Zaklínač drakov.