METÓDA KDE VY, TAM MY
Ked Kapor uvedie riaditeľa ku spolužiakovi-automechanikovi, je riaditeľova
kapitulácia - hoci o nej nemá tušenie - dovŕšená. Nemá o nej tušenie:
lebo Kapor sa, pochopiteľne, na tom jednorazovom stretnutí s riaditeľom mimo
podniku správal presne ako treba, totiž korektne a s odstupom, nebol natískavo
žoviálny a dal si pozor, aby nedával najavo, že preukazuje riaditeľovi službu.
Riaditeľ podakoval, a bolo všetko po starom - naoko. Lebo niekde v pamäti sa
mu predsa len usadilo nejaké povedomie vdačnosti. Kapor sa priveľmi nezaujímal,
ako je riaditeľ s novou dielňou spokojný, opýtal sa na to len tak
mimochodom, ked raz vychádzal s direktorom z akejsi porady:
- Dúfam, že vám opravili auto dobre? - Áno,
áno . . . dakujem. - Maličkosť, - povie Kapor, - do videnia!
Nenatíska sa, rovnako ako Štuka: je iba potrebný.
A okrem toho je príjemný. Čo znamená prívlastok „príjemný", ked ho
povie nadriadený o podriadenom? Znamená to, že podriadený zachováva v súkromnom
styku s nadriadeným niekoľko zásad:
1. nespráva sa servilne, aby sa nadriadený necítíl
neprestajne „ako v službe" 2, nebúcha nadriadeného kamarátsky do pŕs
a nepotľapkáva ho po pleci, aby mu dal najavo, že žijeme v socializme - ja pán,
ty pán a najmä tretie a najdôležitejšie pravidlo: 3. neotravuje v
mimopracovnom čase s problémami, ktoré sa majú riešiť v čase pracovnom.
Šťuka vefmi dobre pozná ľudí, ktorí ked prídu
do spoločnosti, kde je lekár, hned spustia: - Na zdravie. Tak vy ste lekár, všakáno?
Už dva týždne ma bolí pod pravým rebrom, tu, pozrite sa, aha, čo to je, pán
doktor? Dotyční si vyhrnú košeľu a predvedú tak slaninou obrastené bruško
nielen lekárovi, ale pri tejto príležitosti aj všetkým prítomným, včítane
dám. Lekár odloží pohár s vínom a povie: - Najlepšie azda bude, ked pôjdete
k lekárovi. Štuka sa pamätá, že jej prvý zamestnávateľ odchádzal zadným
vchodom z podniku iba preto, že jeden zamestnanec, ktorý s ním cesťovával
domov tou istou električkou, mu každý deň znova a znova hovoril to isté:
Firnajzovi vraj pridali nespravodlivo, lebo mu v osobnom oddelení našvindľovali
roky, a ked sa odráta to a priráta ono, sám má rokov omnoho viac -
Zamestnanec využíval každú situáciu, aby nastolil svoj vlastný problém. Výsledok
bol zaručený - jeho problémom sa nikto nechcel zaoberat, a to nielen v súkromí,
ale ani na porade, na ktorú patril - tak sa každému sprotivil. Šťukiným
pravidlom je: získavaf si potrebných ľudí metódou súkromného styku možno
iba tak, že ten styk bude naozaj prevažne súkromný: zasvätené poznámky v
rozhovore o výhodách a nevýhodách dovolenky na Sliaci získajú podriadenému
oveľa skôr šéfove sympatie, ako ked mu zamestnanec pri opaľovaní na plavárni
začne zanietene vysvetľovať, čo by sa dalo zreorganizovat v jeho oddelení.
„Bodaj by si roztrepal hlavu, keď skočí, do bazénu, a už sa nevynoril,
zatúží šéf za zatvorenými očami. Odíde z plavárne s názorom, že ten
chlap je otrava, a s týmto názorom bude brat do ruky každý spis, týkajúci
sa dotyčného. Výsledku to, pochopitefne, nikdy neprospeje. Štuka sa preto
zaujíma o Manciku, riaditeľovu ženu, „čisto súkromne" tak dlho, kým
sa zavše dajaká zmienka o čomkoľvek nesúkromnom celkom stratí v ostatnom
rozhovore. V bežnej konverzačnej „omáčke" nijaká prosba nevyzerá
tak dotieravo a trúfalo, ako bez nej. To po prvé. Po druhé: ak je Štuka
tomu, od koho niečo žiada, dovtedy už dávno sympatická, a má o nej
zafixovanú mienku ako o „veľmi milej, ochotnej žene, ktorej som napokon aj
zaviazaná", má Štuka o 50 % väčšiu nádej, že jej vyjdú v ústrety.
Jedným z osvedčených štukovských spôsobov, ako získat osobný prístup k
dôležitým ľudom, je metóda KVTM, čiže Kam Vy, Tam My.
Ak sa jej nepodarí nadviazať kontakt s riaditeľovou
ženou Mancikou bežným spôsobom, zistí si, kam chodievajú riaditeľovci na
weekendy alebo na dovolenky. Najúspešnejšie a najefektívnejšie je, ak Štuka,
vystupujúc po schodíkoch do lietadla rekreačného zájazdu do Bulharska, môže
prekvapene zvolai: Pozri, Kapor, súdruh riaditel' s rodinou! Takáto náhoda! Hádam
nejdeme s tým istým zájazdom?!" Keby Mancika vedela, koľko dalo Šťuke
roboty, aby sa táto náhoda odohrala, zatvárila by sa možno menej srdečne.
Ale takto sa poteší aspoň trocha povedomej tvári. Šťuka sa nesklame, ak ráta,
že po dvoch týždňoch sa budú vracať ako jedna rodina: každodenný styk
vykoná svoje, a ak si doteraz riaditeľ predvolával Kapra slovami - Súdruh
Kapor, ráno mi dodajte bilanciu z vášho oddelenia, odteraz naisto povie: -
Kaporko, prosím ta pekne, zajtra-pozajtra mi už treba vašu bilanciu, nedá sa
nič robiť, nech ti s tým Zajko pomôže.
STYKY OPAČNÝM SMEROM
Ak sa vyhneme sledovaniu Kaprových metód a ciest ku kariére, ktoré by si žiadali
osobitnú štúdiu, a budeme si všímat len Šťuky, jej „podiel na poštučení
Kapra" a jej účast na jeho kariére, musíme obrátiť pozornost na druhú
stránku akcie spoločenských stykov, a to styky smerom nadol. Styky opačným
smerom sú pre Štuku nemenej dôležité. Štuka sledovala pád viacerých kariér
a zístila, že velký podiel na nich mala často napodiv bezvýznamná príčina:
nedostatok informovanosti. Zistila dalej, že existuje paradoxný jav:
Ludia, ktorí sú sami tak „vysoko", alebo
ktorí sa stýkajú s ľudmi v takých postaveniach, o ktorých sa všeobecne
myslí, že dávajú prístup k všestranným informáciám, sú často v
niektorých oblastiach informovaní najmenej. V ktorých? Štuka sa zamyslela,
prípady porovnala a došla k záveru, že obyčajne v tých istých. Zhrnula
svoje poznatky do jednoduchého vzorca: čím je väčší potenciál
informovanosti v makrooblasti, tým je menší v mikrooblasti. Makrooblasťou tu
treba rozumiet oblasť, s ktorou dotyčný profesionálne narába: je to
oddelenie, kde je vedúcim, podnik, kde je riaditeľom, rezort, ktorého je
hlavou. Čím väčšia je oblast, ktorú ovláda a o ktorej je teda informovaný,
tým menšie sú zvyčajne jeho informácie o vlastnej mikrooblasti, t. j. o
oblasti, v ktorej on sám žije a pracuje o pomeroch vo vlastnom úrade, vo
vlastnej kancelárii, o svojom postavení a vyhliadkach. Ak sa uvažuje o výmene
vedúceho dielne, iste sa to dotyčný čoskoro dozvie: jeho autorita je
obmedzená na niekoľko ľudí vo vlastnej dielni, hned tej susednej už nie je
šéfom, takže sa tam veľmi rýchlo nájde zlomyseľník, ktorý pri stretnutí
poznamená, tak ako, Jožinko, uz sme dobačovali? Ale ten, ktorý ovláda širšiu
oblasť, povedzme riaditel podniku, sa takúto novinu ťažko dozvie skôr, ako
mu ju oficiálne oznámia: kto mu to má povedať? Kým je vo funkcii, má ešte
moc, ktorá siaha od námestníka až po vrátnika, tak námestník i vrátnik
si dajú veru dobrý pozor, aby sa nepreriekli. A napokon ... čo ak predsa len
vo funkcii zostane? Radšej sa do ničoho nemiešajme. A tak riaditeľ ide na
služobnú cestu s námestníkom, ktorý všetko vie a nepovie, a so šoférom,
ktorý všetko vie a nepovie, a netuší, že po návrate nebude tým, čím je.
Možno, keby to vedel včas, bol by niečo podnikol na svoju záchranu, bol by
sa bránil, bol by všeličo zmenil. Keďže však nič nevie, jeho pád je
neodvratný. Čím väčšia právomoc v čím väčšej oblasti, tým menšia
informovanosť z najbližšieho okolia. Šťuka si túto zásadu zapíše do pamäti
tak dôkladne, že hned aj urobí potrebné opatrenia, aby na ňu Kapor
nedoplatil. Kapor je povedzme, stredný káder; chce sa však dostať vyššie.
Šťuka mu už - ako vieme - smerom nahor pripravila pôdu po svojej, ženskej
linke, všade, kde sa to len dalo (akcia Mancika). To je jedna línia. Potrebnosť
druhej línie - smerom dolu - vyplynula z vyššie citovanej poučky. O Kaprovom
postavení sa má hovoriť na budúcej riaditelskej porade. Kaprovi, pochopiteľne,
výsledok oznámia. Bude, povedzme, znieť:
„Bod 5. Rozhodnutie o menovaní s. Kapra vedúcim
oďdelenia F-8 sa odkladá na počiatok druhého kvartálu, kedže terajšie úlohy
oddelenia C-2, ktorého je s. Kapor vedúcim, sú príliš naliehavé, a je žiadúce,
aby boli dokončené ešte pod vedením s. Kapra."
Námestník Haluška stretne po porade Kapra na
chodbe, potlapká ho po pleci a povie: - Tak je to v poriadku, kamarát, takto,
ako vidíš, sa to rozhodlo, pôjdeš do F-8 od prvého apríla. Nedbám, povie
si Kapor, malý odklad, to nič; ale mám to na papieri. To si povie, ak nebude
mať styky smerom nadol - a potom ho takmer porazí, ked sa prvého apríla
dozvie, že vedúcim F-8 sa stal Húsenica. Keby však mal vlastné potrebné
spoje smerom nadol, bol by informovaný oveľa lepšie, ako ked ich má iba
smerom nahor. Na rozdiel od námestníka Halušku by po spomínanej porade
dostal od sekretárky (pravdaže, už dovtedy Šťukinej známej), ktorá na
porade podávala kávu, referát celkom odlišný. Keby bol býval múdry, bol
by poslal po porade Šťuku na sekretariát, kde by si sadla žoviálne na stôl,
vytiahla vrecúško cukríkov a len tak, akoby nič povedala: - Máš novú frizúru,
Jucka, však? Môžeš byť veru spokojná s kaderníčkou, čo som ti poradila.
Jucinka by povedala: - Aj som, veru. Zakaždým si na teba spomeniem. Čo to máš?
- Višne v čokoláde. - Fí! Tie mám bohovsky rada. - Ved sa ponúkni. Oslad
si život... kým začneš umývať tie šálky od kávy. Rokovalo sa, rokovalo
...? - Ani sa nepýtaj, tri hodiny tárajú naverímboha . . ., počúvaj . . .
dnes bolo aj o tvojom. - Ale? - Veru. Chcú dat za vedúceho F-8 Húsenicu, ktorý
sa má koncom marca vrátit z ročného pracovného pobytu v cudzine; nemajú ho
kde po návrate dat, a na horšie miesto, ako mal, nemôžu . . . - Húsenicu?!
Na toho som už aj zabudla. - Aj oni. Ale Cmar im ho v poslednej chvíli
pripomenul; už chceli schválit Kapra, ale Cmar zrazu, panebože, počkajte ved'
sa vráti Húsenica, a kam ho dáme?! Bača hovorí, reku, F-8 sme Kaprovi sľúbili.
Dohadovali sa, a potom to šalamúnsky rozriešili odkladom, vraj Kaprovi
dovtedy nájdu niečo iné, a ked nie, ostane tam, kde je. Ale Kaprovi museli
ten odklad nejako odôvodnit, tak vraj tam dajú naliehavé úlohy jeho
oddelenia... či také voľačo. Môžem si zobrať ešte jednu višňu? Ako
vidno, informácia sa podstatne odlišuje od tej, ktorú podal Haluška Kaprovi
- a je oveľa užitočnejšia. Iba po Štukinom referáte Kapor vie, na čom
naozaj je, vie, že jeho protivníkom je Húsenica, a vie, že Bača je za neho,
Kapra. Nebude teda so založenými rukami vyčkavat prvý apríl, ale podnikne
patričné kroky, z ktorých prvý bude: získat spojencov. Vie aj to, u koho má
začat: u Baču. Styky so sekretárkami, šoférmi, vrátnikmi a iným personálom,
to je oblasť, v ktorej Šťuka výdatne pomáha Kaprovi. Ak pozve šoféra
hore, kým sa Kapor pripravuje na služobnú cestu, dozvie sa, čo potrebuje
rovnako spoľahlivo, ako ked Jucinke zaobstará kaderníčku (metódu
potrebnosti, použitú pri Mancike, možno prevziat bezo zmien). Z vdačnosti
informujú títo ľudia, ktorí vypočujú všeličo, svojho chlebo- či
svetrodarcu - s najväčšou ochotou a s príjemným pocitom, že takýto revanš
ich nič nestojí a pre príjemcu je cennejší ako hocičo iné. A tak Štuka
pracuje pre Kapra - dopĺňajúc jeho vlastné, špecificky mužské metódy,
ktorými sa tu nezaoberáme - obidvoma smermi: nahor i nadol, k Mancike i k
Jucike.
ÚSPECH RODÍ ÚSPECH
Už ste niekedy videli skleslú, frfľavú,
mlandravú, večne otrávenú Štuku? Nevideli. Nemohli vidiet, lebo ak ste
videli, nebola to Štuka. Štuka nikdy nie je skleslá, frfľavá, mľandravá a
na dlhšie otrávená: nie je taká zo zásady. Jej devízou je, ako vieme, úspešnost.
Úspešnost po každej stránke. Ale tejto úspešnosti treba pripravit pôdu
nielen činmi: treba ju pripravit aj atmosférou, ktorá žičí úspechu. Oddávna
sa hovorí, že peniaze rodia peniaze. Šťuka čoskoro príde na to, že aj úspech
rodí úspech, ale na rozdiel od peňazí je tu jedna výhoda: úspech, od ktorého
očakávame, že nám prinesie další úspech, možno aj predstierať. Vieme,
že podľa tejto zásady Štuka už postupovala, ked za slobodna používala metódu
pozadia: atmosféra úspechu u jedného či viacerých) mládencov (Svalovcov)
jej mala pritiahnuť záujem dalšieho (Kapra). Keď sa vydá, použije Šťuka
túto metódu, aby vytvorila čím vyššiu prestíž svojho manželstva.
Rozhodne sa, že ona, Kapor a ich deti vstúpia do povedomia ľudí, s ktorými
sa stýkajú, ako moderná, úspešná rodina. Len čo sa táto atmosféra okolo
nich vytvorí, úspech zaručene príde: priebojný, energický a šťastne
vyzerajúci Kapor („vyzerá spokojne, zrejme sa vie obracať") bude lepším
kandidátom na hocijakú funkciu ako Lieň, čo sa ustavične sťažuje na akési
fažkosti. Zrejme si nevie s ničím poradiť. A ak si nevie poradiť?, značí
to, že je neschopný. A Lieň je vyčiarknutý. Aj Kapor a Šťuka majú ťažkosti
- ale na rozdiel od Lieňa o nich nehovoria. To je prvá a dôležitá zásada,
podľa ktorej sa Šťuka medzi ľudmi správa: nehovori o ťažkostiach, hovorí
o úspechoch. Čo z toho má, ak hovorí o ťažkostiach? Ak nejde o ľudí,
ktorí jej v nich môžu pomôcť, je to naozaj iba účinný spôsob, ako o
sebe rozšíriť, že sa vám nedarí, že máte smolu, že si neviete poradiť.
Cudská nátura nepostráda istú dávku podvedomej krutosti: troška vás aj poľutujú,
ale skôr každému idete na nervy. Výrok o tom, že ľutujeme iba tých, ktorí
sa neľutujú, sa ukazuje absolútne a nemilosrdne pravdivý. Čím viac bude Štuka
nariekať, tým skôr kazdý nad ňou iba rukou hodí. Každý predsa len radšej
pomôže niekomu, kto si vie pomôct sám: kto je zdatný, kto morálnu či akúkoľvek
investíciu, ktorú do neho vložíte, bude vedieť naozaj využiť a rozmnožiť.
A tak sa v podniku povie: Šťuka bola taká šikovná minule, keá sprevádzala
zahraničného hosťa, nenariekala na únavu, zvládla všetko skvele, mohli by
sme jej uznať ten jazykový: príplatok, o ktory žiada, nie? Cecília by prišla
k riaditeľovi, hodila sa do kresla a začala žiadať o dotyčný jazykový príplatok
lamentáciou, že si nohy necíti, ze je totálne otrávená, že ten cudzinec
bol nudný a ako si to vlastne predstavujete, ako to mám všetko stihnúť, ved
ja nevládzem, ach, jaj, a ešte mám domácnosť, a či som ja tu dievča pre všetko?!
Sotva so svojou žiadosťou dobre pochodí: dobre nepochodila totiž ani ako
sprievodkyňa, ako práve sama nevdojak priznáva. Nezvladla úlohu, nestačila
na ňu. Šťuka by ten istý výstup u riaditeľa zaranžovala celkom ináč:
otvoria sa dvere, vstúpi ona a zahraničný hosť, obidvaja so smiechom a vo výbornej
nálade, Šťuka ho odovzdá riaditeľovi a v jeho prítomnosti sa s ním rozlúči:
ako správne dúfala, pri lúčení jej host povie určite niekoľko milych
slov, ako dobre ho sprevádzala, ako jej dakuje za všetko a aká bola skvelá.
Riaditeľ si to na vlastné uši vypočuje a zaznamená do pamäti: a keď bude
rozhodovať o jazykovom príplatku, nemôže sa mu nijako nevynoriť v mysli
Šťukin úspech. A tak úspech plodí úspech, a kým prvý úspech príde,
myslí si Šťuka, treba ho aspoň predstierať patričnou atmosférou, ktorú
okolo seba urobíme, ovzduším, ktoré spätne naznačuje, že sme vždy a všade
úspešní. Táto „atmosféra, žičlivá úspechu" sa skladá z viacerých
prvkov, ale najdôležitejšími je dobrá nálada, humor, čulosť. Štuka sa
usmieva, Štuka je aktívna, Štuka je pohotová, vyzerá dobre vyspatá a vždy
je v dobrej nálade. Ak má vždy dobrú náladu, zrejme sa jej darí, usúdi
okolie. O to Štuke šlo. Jej rodina vyzerá veselá, aktívna; na nič sa nesťažuje:
zrejme sa im dobre vodi, usúdia kolegovia. Výborne, pomyslí si Šťuka, to je
presne to, čo si majú myslieť. Ťažkosti rozoberá s Kaprom doma, za
zatvorenými dverami. Rozdelia ich najprv na dva druhy:
1. tie, ktoré sa dajú odstránit, 2. tie, ktoré
sa nedajú odstrániť
Pri tých prvých preberú možné spôsoby, ako
ich odstranit, a dohodnú sa na najefektívnejšom. Ked' sa na ňom dohodnú,
dajú záležitosti do poriadku v najrýchlejšom čase. Pri tých druhých sa
dohodnú na najlepšom spôsobe, ale nie ako odstrániť tažkosti (neodstraniteľná
je napríklad neznesiteľná svokra), len na najlepšom spôsobe vlastnej adaptácie
na onú spomínanú ťažkost. (Dohodnú sa, napríklad, aby sa vyhli zvadám,
že v ten deň, ked má prísť svokra, pozvú ešte niekoho cudzieho na návštevu.
Pred cudzími sa nebudú predsa rozoberat rodinné záležitosti. Atd'., atd.)
Dva druhy tažkostí si teda žiadajú dva druhy riešení:
1. likvidáciu 2. adaptáciu
V druhom prípade je postoj istým druhom riešenia:
riešením nie smerom navonok, ale smerom dovnútra. Nemožno zabiť svokru, ale
možno prispôsobit niektoré okolnosti i vlastný postoj tak, že túto neodstránitel
nú tažkosť budeme lahšie znášat. (Rozhodneme sa, napríklad, že na všetko,
čo povie, odpovieme zásadne áno, vylúčime tým akúkoľvek možnosť zvady
- a potom si aj tak urobíme podľa svojho). Zásadou štukovskej rodiny je, že
len čo sa raz ťažkostiach hovorilo, oklasifikovali sa a dohodlo sa, že ich
odstránia alebo aký postoj k nim zaujmú, potom sa už o nich nehovorí ani v
rodinnom kruhu. Fňukanie, ako vieme, nepatrí do Štukinho repertoáru; pri
svojej praktickej povahe veľmi rýchlo prišla na to, že lamentácie nielen
nikdy nezmenia situáciu, ale navyše zbytočne oslabujú organizmus, spôsobujú
vrásky a predčasné starnutie. Vyčiarkla ich teda zo svojho registra vonkajších
prejavov. Ten, kto omieľa tažkosti, čiže lamentuje, nevdojak sa začne ľutovat,
a ked sa začne ľutovat, nahovorí si, že je vlastne chudák, a ked si nahovorí,
že je chudák, samozrejme sa ním stane: na tvári sa mu zjaví onen známy
ukrivdený, kyslý výraz, a každý by mu najradšej hodil šesták do klobúka,
nie žeby mu núkal lepšie miesto. To všetko sa nehodí do Štukinho úsilia o
spomínanú atmosféru úspešnosti okolo seba a svojej rodiny. Preto sa o dobrú
náladu usiluje stoj čo stoj a za každú cenu, teda aj v situáciách, kedy na
ňu nemá práve ktovieaké dôvody: radšej si tie dôvody nájde. A tak
vyzerajú ako štastlivá a prosperujúca rodinka - čo je prvý predpoklad, aby
sa ňou naozaj stali. K obrazu „úspešnej rodiny" nepatria iba usmievavé
tváre jednotlivých rodinných príslušníkov; rodinnú prestíž vytvára Štuka
aj premyslenou koncepciou životného štýlu. Ak vyjdeme zo základnej, vela ráz
už spomínanej Stukinej vlastnosti, ktorou je snaha o vonkajší efekt čohokoľvek,
čo podniká, ľahko si vyrátame, že štýl, ktorý vtisne svojmu rodinnému
životu, zameria predovšetkým na dojem, akým bude pôsobit na verejnost. Životný
štýl bude slúžit akcii pod názvom ZR, čiže Známa Rodina. Podľa tohto kľúča
rozvrhne Štuka svoj rodinný život a rozpočet. Vezmime kultúru. Umenie, kultúra?!
Hm ... pravdaže kultúra . . . aj na tú treba pamätat. Ale keď už kultúra,
nech poslúži aj konkrétne akcii ZR.
|