CIEĽ SCHÓDZKY: ĎALšiE SCHODZKY
Schôdzka je o piatej. Štuka, samozrejme, nijaké
„vybavovanie v meste" (ako predstierala Kaprovi) nemá. Preto po návrate
zo zamestnania sedí zvyšnú pol druha hodinu pred zrkadlom - čo neznačí, že
pritom aj nerozmýšľa o stratégii a taktike, ktoré by mala na prvej schôdzke
použiť. Ciel' tejto prvej schôdzky je jej jasný: má vyvolať dalšie schôdzky.
Tomu treba zasvätiť všetko. Čo je - so zreteľom na tento ciel' - v Štukinej
moci? Musí byť pre Kapra zaujímavá, to vie. Najmä nesmie mať „psie oči",
t.j. onen oddaný pohľad, akým sa vyznačujú ženy-liany, ženy, čo sa k mužom
„prisajú", čo sa na nich zavesia a stanú sa im bremenom, ktorého sa -
akože ináč - chce každý muž striasť. Musí byť príjemná a nezávislá,
správať sa tak, aby Kapor pocítil, že máme vlastný zaujímavý život plný
zaujímavých ľudí, kde je on sam zatiaľ len na kraji, ale mohlo by sa mu
dostať aj tej cti, že by do neho mohol časom vstúpiť. Treba sa rozhodne odlíšiť
od dievčata, s ktorým Kapor chodí: a toto dievča, ako Štuka zistila
logickou úvahou, ho po dvoch rokoch určite „naháňa do manželstva".
To značí: vytvorit atmosféru voľnosti, nenútenosti, priateľského tónu -
a najmä nezáväznosti. Stretli sme sa, sme voči sebe milí... nič sa nedeje.
Ibaže si máme čo povedať. Čo povedat ? Ani tému konverzácie nenecháva Štuka
náhode a spontánnosti. Kým ide na prvé rande, zopakuje si niektoré základné,
doteraz úspešné zásady. Opakuje si, že treba:
a) hovoriť o ňom, nie o sebe b) zbadať na ňom
niečo, čo ho ozvláštňuje, snažiť sa to pomenovať (bude určite počúvat
so zatajeným dychom), pokúšat sa definovaf jeho osobnosi c) neprestajne sa
vypytovat na jeho záujmy, prácu, plány d) nevypytovať sa na jeho súkromie
e) nerozprávať vtipy f) spomenúť vlastný domov a rodinu g) spomenúť jeho
rodičov h) vyhnúť sa, odpovediam na, jeho otázky o vlastnom súkromí i)
neoslňovat inteligenciou j) nikdy sa na nič nesiažovať
STAČÍ VRAVIEŤ: STE OHROMNÝ
Štuka príde iba päť minút po piatej; nie
celkom presne, aby nevyvolala dojem nedočkavosti, ale ani nie tak neskoro, aby
to Kapra už rozladilo. Na šiastie je tu kniha, ktoré zachráni rozpačité
prvé minúty: - Tak čo poviete na knihu? - začne Štuka milo. - Neviem, čím
myslíte, že sa mu podobám... - Možno je to len moja predstava, ale tá
Harryho húževnatosť . .. že vie tak zaťato sledovať vytýčený ciel' . .
. raz som vás počula, ako telefonujete, mali ste celkom pokojný hlas, asi to
platí oveľa viac ako kričanie. (Iste ste si všimli, že predošlými slovami
plní Štuka úspešne konverzačný bod b.) - Myslíte? Nuž nemôžem sa stažovať,
že by som nemal autoritu - Ako si ju získavate? To by ma zaujímalo . . . aké
máte metódy . . , (Bod a) Kapor jakživ dosiaľ neuvažoval o tom, či má
autoritu (ba možno ju ani nemá). Ale Štuka ho práve presvedčila, že ju má;
nielen v tejto chvíli verí, že ju naozaj má, ale s úžasom sa počuje, ako
vysvetľuje, akou metódou ju dosiahol (ani o metóde nemal doteraz tušenie).
Rozpráva, vysvetľuje . . . a rastie. V Štukiných očiach sa vidí ako veľký
Šéf - a zaleje ho pocit blaženosti. Štuka napäto počúva a dáva tu i tu
primerané otázky o jeho záujmoch, práci a plánoch (bod c). Po druhej
zmrzline povie: - To máte z domu tú vytrvalosť, iste vás tak vychovali, však?
Predstavujem si vášho otca ako vysokého prísneho muža, asi stačilo, aby
len siahol na remeň... - A viete, že bol okrúhly a malý? Ale báječný človek!
V dvadsiatych rokoch, ked Štuka dychtivo počúva o dvadsiatych rokoch Kaprovho
otca. A potom tíško dodá:
- Ale mamičku ste mali radšej. - Ako to viete?!
- Uhádla som? To som rada . . . to človek hned vycíti... správate sa k ženám
zdvorilo, a to robia zvyčajne muži, ktorí majú dobrý vztah k matke. - Čo
vy všeličo vybadáte . . . Moja matka je skvelá žena. V tridsiatych rokoch,
ked sme boli - Štuka oddane vypočuje aj tridsiate roky. - Moji rodičia, -
povie potom, - sa majú veľmi radi. Som z toho nešfastná. - Prečo? - Mám
pred sebou príliš dokonalý vzor... - Vy . . . totiž . . . iste máte
niekoho, kto... - Nie je to také jednoduché, - povie Štuka záhadne, plniac
bod h), - viete, ja sa neviem rýchlo rozhodovať'... - To je vzácne, - zhltne
Kapor červíka aj s háčikom, - to je dnes veľmi vzácne... Vzájomné
porozumenie utešene pokračuje. Pred rozchodom sa Štuka zmieni o tom, že
jeden jej známy, Fero Brčko (predsa sa našiel - po dvojdňových usilovných
telefonátoch) pestuje zlaté ryby druhu povedla cervica.
- Čože?! Ten druh by som rád pestoval! - Opýtam
sa ho. - Nemohol by som s ním hovoriť? - Ale iste. Vezmem vás so sebou, ked pôjdem
nabudúce do Brčkov. Ďalšie rande je zabezpečené.
TREBA MAŤ SPOLOČNÝCH ZNÁMYCH
Návšteva u Brčkov splnila viac úloh naraz.
Predovšetkým tú najdôležitejšiu v období zbližovania: zabezpečenie
spoločných známych. V počiatočnom štádiu stačila Štuke v podstate
Kaprova sekretárka ako základný zdroj informácií. Neskôr, ked sa Štuka
Kaprovi priblížila, vynechala sekretárku z hry: začalo byť výhodnejšie,
aby nik o Štukiných stretnutiach s Kaprom nevedel, aby sa vec „nerozniesla
po podniku". Zásadu utajenia vnútropodnikových ľúbostných vztahov, či
len zámerov sa rozhodla Štuka dodržiavať nemilosrdne. Ak totiž z toho nič
nebude, je úplne zbytočné spôsobiť dojem, že „tá Štuková chcela
chytit Kapra, ale nepodarilo sa jej". Načo? Okrem toho, len čo by sa o
tom vedelo, početné ženské osadenstvo podniku by sa už postaralo, aby celú
vec prekazilo, to je isté. Treba pracovat v ilegalite. Sekretárku teda Štuka
časom nenápadne vypustí z rúk: rozpráva sa s ňou v jedálni o počasí. Tým
však ostane bez akejkoľvek „spojky" na Kapra. Je to dobre? Nie je to
dobre, a ani to tak nemôže ostať. Po prvej schôdzke zafixováva Štuka známosť
metódou Zabezpečenia Spoločných Znamych. Iba táto metóda zaručuje
kontinuitu vzťahu. Ak máme spoločných známych, uvažuje Štuka, nemôže sa
stať, aby som sa s Kaprom - u týchto známych - nestretávala. Prostredníctvom
spoločných známych sa dajú zorganizovať aj potrebné akcie („čo keby sme
šli všetci spolu do divadla?", „na výlet?" atd.), a čo je najdôležitejšie
- spoloční známi môžu dávať medzi mnou a Kaprom veci do poriadku, ak by
sa nejako narusili, prípadne nás môžu „dať dokopy" (čo robia s
mimoriadnou škodoradostou ženatí muži slobodným). Mať spoločných známych
je teda nevyhnutné. Že to nemajú byť spoloční známi z podniku, je azda
jasné z predchádzajúceho. Šťuka teda uplatní svoju staršiu akciu (Akcia
Ryby) a začne Brčkovcami. Druhá úloha, ktorú Brčkovci v tomto prípade
splnili, nebola taká priama a očividná, bola jemnejšia, ale nemenej dôležitá.
Samotný fakt, že k nim Štuka prišla s nejakým mužom po boku (Švalovca, prírodzene,
Brčko nikdy nevidel), vyvolal nevdojak dojem, že tí dvaja spolu chodia. Brčkovci
sa síce správali „akoby nič", ale srdečná atmosféra dvoch dvojíc,
Štukino porozumenie pri rozhovore o rybách a celý príjemne strávený večer
diskrétne naznačili, že Štuka by vlastne nebola nesúca do manželstva.
AKO ĎALEJ POUŽÍVAŤ SVALOVCA?
V priebehu udalostí sa zo Svalovca stáva kandidát
na penziu; do dôchodku by ho mohla dať zo svojich služieb Štuka. Mala . . .
Ale neurobí to hneď. Načo? S Kaprom je to ešte neisté, vlastne s ním ani ešte
nechodí; nemá voči nemu nijaké záväzky, a okrem toho, v tomto štádiu je
oveľa lepšie ešte mať pozadie, demonštrovať prostredníctvom Svalovca, že
„o nás niekto stojí", že „sme na dračku", slovom, že nie sme
tuctový tovar. Štuka ešte dalej využije túto osvedčenú metódu, ktorou
bude zvyšovať Kaprov záujem. Akú úlohu má Svalovec zohrat? Pri prvých schôdzkach
s Kaprom má Štuke pomôci aplikovať „teóriu vzácnosti". Neskoršie,
ked sa vzťah medzi Štukou a Kaprom vyvinie a nastane žiadúca situácia -
totiž okamih, ked sa Kapor rozhoduje, či si má Štuku vziať, alebo nie -
zohrá úlohu tzv. kaťalyzátora, činiteľa, ktorý „urýchli proces":
„Musím sa rozhodnúť, - bude uvažovat Kapor, - lebo napokon, o to dievča
je záujem, a niekto mi ju môže prelanáriť. Napríklad ten . . . čo s ním
chodila . . . taký ten svalnatý mládenec . . . bol krajší ako ja, to je isté,
ale ho nechala pre mňa, značí to, že ma má rada; vlastne som do istej miery
morálne zaviazaný, ked sa s ním pre mňa rozišla... Nedávno sa mi priznala,
že ho stretla a že boli spolu na káve . . . Nič to neznamená, ale predsa .
. . ak sa nepoponáhľam, môže sa k nemu vrátiť..." Kapor sa teda poponáhla.
Konkurencia, ako vraví Štuka, nikdy nezaškodí. Hoci Svalovcova konkrétna úloha
sa končí Štukiným sobášom, jeho úloha, tak povediac, symbolická, nekončí
sa nikdy. Lebo v manželstve začne neskôr Svalovec fungovať ako .,Veľké
Keby": - Keby som si bola vzala Svalovca, a nie teba . . . Táto klasická
manželská veta sa vyskytuje v štukokaprovských zvadách ako nevyhnutná
rekvizita, ktorou možno efektne, nostalgicky a do stratena zakončiť spor. Ak
si Štuka zachová k Svalovcovi aj po rozchode s ním dobrý vzťah (a Šťuka
si ho, pokial možno, zachová: je to jedna z jej zásad), potom môže Svalovec
v prípade krajnej núdze - teda pozor! iba v havarijnom prípade - vystúpit
znova na scénu ako osoba konkrétna, ako „reálne nebezpečenstvo". Stačia
potom dve posedenia v kaviarni a Štukina hrozba Kaprovi, že „ved' prosím,
ako myslíš, ked' si nedáš povedat, vadiť: sa s tebou nebudem, nájdem si záujem
inde . . . a Kapor si „dá povedat'. V čomkoľvek. Jeho rodinu ohovárat
nebudú. To teda nie! Je teda vlastne nespravodlivé hovorit o Svalovcovi ako o
penzistovi. Slúži Štuke do konca života.
NIKDY NECHYTÍŠ TO, ČO NAHÁŇAš
Je to rovnaké s Kaprovou Tou Druhou? Pozrime sa
najprv, kedy sa s ňou rozíde. Takisto ako Štuka, ani on to neurobí, pravdaže,
po dvoch-troch schôdzkach so Štukou. Kým nenastalo medzi ním a Štukou zblíženie,
niet dôvodu niečo menit na doterajšom spôsobe života, a Štuka je dost múdra,
že to zatiaľ nežiada. Dôsledne postupuje „metódou odlíšenia". Ak Tá
Druhá núti Kapra, aby si ju vzal, Štuka „to nerobí", a tým dosahuje,
že pri Tej Druhej sa Kapor začína cítiť zle a pri Štuke dobre; Tá Druhá
sa neprestajne tvári urazene, ukrivdene, má jednostaj v očiach otázku a
prosbu, pomaly o inšom ako o vydaji nechce hovorit, a ak sa aj prinúti k inej
téme, aj tak sa to vždy, neyhnutne pri sobáši skončí:
- bola som vo štvrtok na Molierovi. - Pekné
predstavenie? - Herci boli výborní . . . A videla som na balkóne Manciku s mužom.
- Hovorila si s ňou? - Nie. Vyhla som sa jej. - Prečo? - Mám jej povedať, že
som v divadle sama . . .?! - Vyčítavý pohľad - a Kaprov výbuch: - ..a že
sme sa ešte vždy nezobrali. Len to dopovedz! Dopovedz, no!
Kapor tresne dverami a zavolá Štuke; so Štukou,
len so Šťukou si vždy oddýchne! Štuka nič nechce, o nič neprosí, na nič
sa nepýta, je milá, veselá, nestažuje sa . . . Áno, Štuka neprosí, aby sa
s Tou Druhou rozišiel, nevraví, že „ona to trpiet nebude". Najprv
vytvorí stav, kedy je Kaprovi s ňou dobre, lepšie, ešte lepšie, a kedže je
mu s ňou najlepšie a chce s ňou byt čoraz častejšie, znevidí sa mu, že
Štuka nemá vždy pre neho čas. Začne naliehať, aby Štuka rozviazala „akési
tie svoje záväzky". V tom okamihu Štuka povie: - Ale - Aké ale? - Ale
ty predsa tiež . . . nie? . . . ty predsa tiež máš nejaké záväzky? - Ja!
Nie . . . totiž . . . áno, ale . . . - Nuž teda? Ako môžeš chciet odo mňa
- Ale ja nechcem, aby sa okolo teba motali kadejakí - Ja by som mohla povedat
to isté - Tak ty sa s ním budeš dalej stretávat?! - Ked' sa ty stretávaš .
. . - Do čerta! Tak sa nebudem stretávať! Ale ani ty!
Ako vidno, Štuka vôbec nemusela potriasť
stromom : zrelé jabĺčko Kaprovho rozchodu s Tou Druhou jej padlo rovno do
lona. Nič si nevynucovala, o nič nežiadala, a tak, že si to Kapor čo len v
najmenšom neuvedomoval, dosiahla, aby rozchod deklaroval sám. Deklaroval; od
deklarácie ku skutku to ešte chvíiu trvalo, lebo Kapor, ako všetci chlapi,
je skôr tvor pasívny, nemá rád akcie, najmä tie nepríjemné akcie, a tobôž
nie so ženskými. Začas to ešte teda beží, ale ani tu Štuka nestráca
nervy, ani neurýchľuje proces tým, že by naliehala na Kapra. Urýchľuje ho
ako zvyčajne - metódami nepriamymi. Postará sa napríklad, aby ju s Kaprom
videli tam, kam chodievajú známi Tej Druhej, aby Tej Druhej neprestajne donášali:
„Včera sme videli toho tvojho s nejakou ženou vo vinárni" . . .
„Predvčerom bol ten tvoj na koncerte s . . ." atd atd. Tá Druhá sa začne
blížiť k bodu varu a doterajšie výčitky a prosebné pohľady nevyhnutne
vystriedajú scény, v ktorých napokon, s rovnakou nevyhnutnosťou, Tá Druhá
urobí v rozčúlení onú osudnú chybu:
- Ona alebo ja! - vykríkne. - Mám už toho dosť!
Kapor len na to čakaI: - Aj ja, - zreve natešene a uteká k dverám, štastný,
že rozchod nemusel vyprovokovať sám.
Súperenie je hra nervov a trpezlivosti, vraví
si v duchu Štuka, keá jej Kapor víiazoslávne oznámí, že „on už si
urobil vo svojich veciach poriadok". Tá Druhá prehrala, lebo naliehala; a
čo vraví tá stará múdrosť? Nikdy nechytíš to, čo naháňaš . . .
PREČO ŠŤUKA ZVÍŤAZILA
Štuka zvítazila. Deň pred konečným vítazstvom,
t. j. pred sobášom, si s pocitom pýchy potajomky urobí malú rekapituláciu
celého priebehu akcie a metód, ktoré sa osvedčili. V Štukinom podaní to
vyzerá asi takto: Vyhrala som, PRETOŽE SOM SA NESNAŽILA.
Či vlastne vyzerala som, že sa nesnažím. Moja
priatelka Cecília zamerala celý život na to, aby si získala muža: našuchorí
sa, vysedáva celé dni a čaká; má na tvári už ten výraz dychtivosti a očakávania,
ktoré muži tak nenávidia; výsledkom je, že každý od nej bočí. Priam z
nej kričí prosba: Vezmi si ma! - a kto to má rád? Zbavuje to chlapa dobrodružstva
dobyvačnosti, strategie a taktiky, rozkoše z hry a súperenia, pocitu premožiteľa.
Ja som sa zdanlivo o chlapov nezaujímala: hrala som basketbal a liezla po horách
a lyžovala, a práve ten „nezáujem" bol zaujímavý. Každý ho chcel
prekonat. Nič nie je horšie ako kŕčovité dievča, ako dievča, na ktorom
vidno, že chce urobiť dojem a na ktorom badať strach, že sa mu to nepodarí.
Vyhrávajú vždy tie pokojné. Pokojné, veselé a nonšalantné. A sebaisté.
Hrala som basketbal a liezla som po horách a učila som sa po arabsky, a tak,
ked som sa zoznámila s nejakým chlapcom, mohli sme sa zhovárat o basketbale a
horách, a ja som mu mohla rozprávať o arabčine. Ale Cecília nemala o čom
hovoriť, lebo vravieť vezmi si ma (a to jediné mala v hlave) sa akosi
nepatrilo. A keby to aj povedala, čo dalej? Ďalej už niet o čom. Vždy som
vyzerala, že mi ide o všetko možné, len nie o chlapcov a lásku. (Štuka nazýva
svoje vztahy s mužmi láskou; neberme jej túto ilúziu.) Ale čím viac sa
niekto o lásku starie, tým menej jej má, a ja som jej mala dostatok. Cecília
je hlúpa, lebo si myslí, že keď ju nejaký Miško bozká a na okamih ich
zaplaví pocit štastia, stane sa ten veľký zázrak a život sa naplní a bude
odrazu celkom nový a inakší. Keby trocha rozmýšľala, uvedomila by si, že
bozk sa po niekolkých sekundách skončí, Miško sa nadýchne a povie:
- Ideme do cukrárne? Alebo do kina? Pôjdu do
cukrárne, alebo do kina, a kedže bozkávat sa a byt štastný je v chôdzi
nepohodlné, pôjdu asi celkom normálne a Miško sa bude chciet zhovárat. -
Som štastlivá, - povie Cecília. - Aj ja, - povie Miško. - Som strašne štastlivá,
- povie Cecí- lia. - Aj ja, - zamrmle Miško. - Som najštastlivejšia . . . -
vzdychne Cecília. - No dobre, - povie Mišo, - a čo hrajú v Hviezde? Cecília
nechápe, že život pokračuje, aj ked „prišiel ten veľký okamih". Že
život pokračuje vo svojich zvyčajných, všedných polohách, že láska je
niečo, čo dodáva zmysel veciam, ale ak tu nieto ničoho takého, čomu by
dodala zmysel, stráca zmysel ona sama, zahynie, lebo sa nemôže uplatnit.
Vyhrala som, LEBO SOM NESTRATILA HLAVU.
Bezhlavá vášeň nikdy nevzbudí u partnera vášeň;
ale zato odpor zaručene. Dievča, ktoré pri kaviarenskom stole prudko dýcha a
vypliešta oči, zahalené túžbou, je iba smiešne a na poľutovanie; partner,
miesto aby bol unesený jej prudkým citom, začne sa nervózne obzerať, či
niekto nevidí, ako trápne sa chová tá hlupaňa. Keby sa správala
rezervovane, bol by sa usiloval zapáčit sa jej a prelomiť jej chlad; bolo by
mu to dalo dosť roboty, a tak by nemal kedy začať sa nudiť. Ale takto . . .
zíva. Čím menej miluješ, tým si milovanejšia. Vyhrala som. LEBO SOM BOLA
NIEKTO. Nečakala som, že mi dodá zaujímavost chlap, ktorý so mnou bude
chodit, ale pousilovala som sa už v mladosti, aby som bola zaujímavá ja sama.
Naučila som sa reči, športy, čítala som a vedela som o veciach hovorit;
bola to dobrá investícia. Veľmi dobrá: nikdy nezabudnem na Kaprov pyšný úsmev,
ked sa ma jeho priateľ pri predstavovaní opýtal: Štukova . . . Štuková . .
. to vy ste tá horolezkyňa? Kapor vtedy pýchou očervenel, a ja som vedela: Tá
Druhá je porazená. Lebo, kto je Tá Druhá? Nikto. A chlap sa chce svojou ženou
pýšiť. Alebo je krásavica, alebo musí niečo vedieť. To druhé je dostupné
každej. Vo chvíli, ked sa vyostril skrytý boj medzi mnou a Tou Druhou (s
ktorou som sa nikdy nezoznámila), nešlo - a to je paradoxné - vôbec o to,
ktorá z nás väčšmi miluje Kapra. Hoci si Kapor možno aj vravel, že sa pri
výbere musí spravovat predovšetkým týmto faktom, v skutočnosti sa
podvedome rozhodol presne naopak: rozišiel sa s Tou Druhou práve preto, že mu
šla na nervy jej prílišná pripútanost, opatera a závislost na ňom, jej
nudná oddanosť, „psie oči", to, že nevedela byt sama o sebe
osobnostou, že sa ňou chcela stat iba cez neho, Kapra. Ja som na ňom nevisela
- preto si ma chcel podrobit. Preto ma chcel.
Vyhrala som, LEBO SOM BOLA TRPEZLIVÁ.
Vedela som, že všetko si vyžaduje pravý čas,
že udalosti neslobodno urýchľovať, že každá akcia má svoj pravý okamih
a iba v ňom môže byt úspešná. Trpezlivo som vyčkala, kým sa Kapor rozíde
s Tou Druhou. Keby som ho bola naháňala, bol by na ňu určite spomínal lepšie
a s povzdychom. Ale moja trpezlivost mu dala možnosť dokonale a do dna sa Tou
Druhou „otrávit", dokonale a do dna jej mat dosť. Moja trpezlivosť
dala čas Tej Druhej, aby dospela k hystérii, a pomohla Kaprovi rozhodnút sa
naozaj jednoznačne a bezvýhradne. Bola som trpezlivá, rozvíjala som svoje
akcie pomaly a postupne, takže Kapor ani nezbadal, že je manipulovaný,
postupne si na mňa navykol, postupne som mu začala byť nepostrádateľnou.
Keby som od neho žiadala na druhý deň po zoznámení, aby mi doniesol uhlie,
zutekal by; po dvoch mesiacoch to bolo niečo samozrejmé; ako vravím, všetko
má svoj čas a okamih, a to isté dnes nie je to isté zajtra.
|