Výrok: Len vtedy doprajte milencovi všetko o čo žiada, keď ste vyčerpali všetky možnosti ako sa brániť. (Stendhal)
7. kapitola
Šťukologia
siedma - Eros v práci a ako odmietnuť šéfa
EROS NA PRACOViSKU
Hoci sa Štukina pracovná zmluva ničím neodlišuje od pracovných zmlúv jej
kolegov na pracovisku, predsa je Štukino postavenie (a postavenie jej kolegyň)
v praxi odlišné od postavenia zamestnancov - muzov. Muža v zamestnaní určujú
zhruba dva činitele, voľne kombinovateľné: je pracovník a kolega. Môže byť
zlý pracovník a dobrý kolega, dobrý pracovník a zlý kolega. Ženu v
zamestnaní určujú tri činitele: je pracovníčka, kolegyňa a žena. Kombinácií
je tu viac.
1. Dobrá pracovníčka, dobrá kolegyňa, žiadúca
žena. Toto je najhorší prípad - pre tú ženu. Má ťažký život, lebo ju
každý šéf chce do svojho oddelenia, a ked ju už vo svojom oddelení má,
nazdáva sa, že by bol ťutmák, keby neskúsil šiastie (ak sa nepokúsim ja,
preberie mi ju vedúci tretieho oddelenia, a ešte sa mi vysmeje). Postihnutá má
dve možnosti: alebo dovoliť šéfovi, aby jej kurizoval, alebo ho odmietnut a
znášat následky: šéf si začne liečit komplexy tým, že bude neprestajne
uplatňovať svoje nadradené postavenie a dávat zvysoka najavo, že žena je
tu podriadená a vlastne nula, ktorej treba len zraziť hrebienok. To je dôvod,
prečo toľko pekných žien vraví, že sú v zamestnaní otrávené.
2. Dobrá pracovníčka, dobrá kolegyňa, nežiadúca
žena To je najlepší prípad. Všetci ju majú radi, nikto ju nemiluje. Ak
chcete mat príjemné ovzdušie v zamestnaní, buďte škaredá.
3. Dobrá pracovníčka, zlá kolegyňa, žiadúca
žena Typ, ktorému ide o šéfovu priazeň, hoci na úkor kolegiálnych vztahov.
Neobľúbená je najmä preto, lebo jej nemožno nič vyčítat (je dobrá
pracovníčka). Hlúpejšie z tejto kategórie sa stanú šéfovými frajerkamí.
Múdrejšie to nemusia urobit, lebo vedia udržať záujem a súčasne náležitý
odstup, majú z takéhoto postoja oveľa väčší úžítok ako tie prvé, lebo
splnené želania prestávajú byt želaniami: nadvláda tých, čo zvolili
cestu hlúpejších, je síce oslnivá, ale zato krátka. Nasleduje zlý pád,
lebo nijaký šéf nevidí rád vo svojom oddeleni byvalú frajerku.
4. Dobrá pracovníčka, zlá kolegyňa, nežiadúca
žena Tento typ sa v karikatúrach kreslí ako chudá žena s dlhým nosom,
okuliarmi a drdolom. Keď vstúpi do miestnosti, všetci otrávene stíchnu,
hoci prišli o pointu najnovšieho vtipu. Je to dobrá pracovníčka z núdze:
nič iné jej neostáva, lebo aj šéf aj kolegovia by využili najmenšiu príležitost,
aby sa jej zbavili. Klebetníčka a vyvolávačka afér nijaký škandál sa
nezaobíde bez jej účasti, lebo dobrovoľne sa ujala funkcie závodnej strážkyne
morálky.
5. Zlá pracovníčka, dobrá kolegyňa, žiadúca
žena Využíva svoj pôvab a kamarátskosť na to, aby si získala na svoju
stranu kolegov proti šéfovi, ktorý využíva jej zlú prácu na akési
nepriame morálne vydieranie: dáva jej najavo, že nebyť jeho, už dávno by
za takú prácu vyleteia, len on ju kryje, a zaslúžil by si azda trocha vdačnosti,
nie?
6. Zlá pracovníčka, dobrá kolegyňa, nežiadúca
žena Udržiava si v podniku priazeň iba výraznou kolegialitou: ak pre kolegov
zháňa, zariaďuje, vybavuje a ak je vždy včas informovaná, kde dostali práve
citróny či toaletný papier.
7. Zlá pracovníčka, zlá kolegyňa, žiadúca
žena Hľadá si mužskú oporu, čím vyššie postavenú; bez nej by bola
stratená u všetkých aj u vlastného šéfa, lebo pracuje tak zle, že ju nemôže
preferovať, ani keby vyzerala ako Bardotka.
8. Zlá pracovníčka, zlá kolegyňa, nežiadúca
žena Je v podniku celkom stratená? Chyba! Nielen že nie je stratená, ale ešte
dokáže aj vytvoriť atmosféru, že len od nej závisia osudy podniku: vtisne
sa funkcie v ROH, ZV alebo podobnej ganizácie, a len čo vlastní jedinú pečiatku,
skúste jej raz povedať, že má na svojom pracovisku neporiadky!
Žena, ako vidno, má na pracovisku o jeden problém
viac ako muž; ani tá najslušnejšia totiž nemôže zabrániť, aby už len
jej prítomnosť nevyvolala aj proti vôli všetkých zúčastnených spodný tón
erotickej polarity, ktorý sa nevdojak premieta do pracovných a kolegiálnych
vztahov, často ich ovplyvňuje, hoci si to postihnutí ani neuvedomujú, a vytvára
určité napätie. Toto napätie je neodstrániteľné, lebo je dané
biologicky: do istej miery sú odstrániteľné konflikty, ktoré z neho vyplývajú.
Šťuka dôjde po svojich prvých krokoch v zamestnaní čoskoro k názoru, že
zamestnaná že- na si všetko toto musí ujasniť, musí sa rozhodnúť, ako sa
má na pracovisku správať, aby sa jej žilo príjemne a aby ovzdušie medzi ňou,
šéfom a kolegami bolo také, aké si želá mať.
AKO ODMIETNUŤ ŠÉFA
Šťuka si vypracuje obranný systém, ktorý sa ako-tak pokúša riešit hlavný
problém príťažlivých zamestnaných žien. Problém znie: ako odmietnut prípadné
šéfovo dvorenie tak, aby mi neurobil z pracoviska peklo? Metóda záleží od
šéfovej povahy. Azda najrozšírenejším miestnym typom je tzv. šéf žoviálny.
Hrmotne a s profesionálnou bodrosťou prechádza miestnostami, potlapkáva po
pleci a rád si zašpásuje: iné vtipy ako mastné nie sú pre neho vtipy. Má
na ženy tradičný vkus, takže v nebezpečenstve sú najmä moletky. Kedže žoviálny
šéf kurizuje rovnako hrmotne, ako šéfuje, nepostrehne jemné a dômyselné
odmietanie. Štuka tu používa skôr ľudový tón, veselé hrozby a ostrý
jazyk. Nikdy sa neuráža - taká reakcia je tu nielen neúčinná, ale najmä
nemiestna, lebo vyvoláva u šéfa pocit, že sa nad ním „ohŕňa nos".
Netýkavkami šéf opovrhuje, ale jazyčnice rešpektuje, ked ho odmietnu veselo
a jazyčnato, zvyčajne uzavrie prímerie. Šéf zvaný tichá voda je nebezpečnejší.
Ak sa mu Štuka páči, nebude s ňou špásovať ako šéf predchádzajúci:
naopak, dá si dobrý pozor, aby jeho úmysly nik nepostrehol. Šťuka zistí,
že sa mu páči skôr podľa toho, že si z nej šéf začína robiť akúsi
nepostrádateľnú pravú ruku, neprestajne si ju predvoláva, vybavuje s ňou
úradné veci a hladá si zámienky, aby jej bol nablízku. To trvá nejaký čas,
kým nenastane obávaný okamih: šéf si ju vyžiada na služobnú cestu. Ak je
Štuka proti príkazu bezmocná, použije obranný systém zvaný „rodinný
obranný val", skratka ROV. Systém sa používa nasledovne: Šéf: - Štuková,
v pondelok pocestujete so mnou a inžinierom Lapajom na komisiu do Zvolena. Šťuka:
- Do Zvolena? Výborne! Šéf: - Som rád, že sa tešíte...Štuka: - Akoby
nie! Mám tam svokru, (tetu, brata, rodičov)! Po tomto vyhlásení šéf
pravdepodobne zistí, že vlastne sekretárku tentoraz nebudú potrebovať. Ak už
sa nedá nič robit a šéf nemôže odvolat cestu, zariadi sa Štuka tak, že
len čo sa skončí komisia, opustí šéfa a Lapaja s ospravedlnením, že teda
ide navštíviť svokru (tetu, brata, rodičov). Hodinová prechádzka v parku a
po meste stačí, potom sa možno „z návštevy" vráti. Pocit, že má
Štuka v dotyčnom meste „rodinné zázemie", je taký nepríjemný, že
šéf asi odloží pokusy o nadviazanie kontaktu na inokedy. Ak vezme šéf Štuku
na konferenciu, zvolanú do odľahlej horskej chaty robilo by jej asi určité
ťažkosti hodii sa okolo krku chatárovi so slovami: drahý ujko, zabudol si,
že máš neterku? Systém ROV sa tu použiť nedá, priamymi slovami Štuka šéfa
odmietnuť nechce (pozor na mužskú márnomyseľnosť), takže jedinou možnosťou
ostáva zabrániť takej situácii, kedy by ho odmietnut musela. Kedy môže
nastať takáto situácia? Iba vtedy, ak Štuka ostane so šéfom osamote. Vyhýba
sa teda tomu zo všetkých síl, pousiluje sa vytvorit okolo seba širšiu spoločnost,
bude sa baviť s viacerými. Nikdy nezostane v spoločenskej miestnosti až do
konca posedenia, do okamihu, keá sa všetci začnú rozchádzať. Nielen preto,
že tak zabráni pokusom o „odprevádzanie", ale aj preto, že od určitého
okamihu sa družná zábava premení na monológy stratencov s mútnymi očami a
stratí tak akúkoľvek príťažlivosť. Štuka v tom okamihu zmizne „po
anglicky", aby to nik nezbadal a nevyvolalo to búrku protestov. V tažších
prípadoch si Štuka nájde tzv. Prekážku. Žene, alebo v krajnom prípade a
po starostlivom výbere aj mužovi, ktorého si Štuka vyberie za Prekážku,
musí naliať čistého vína: „Prosím vás, nepohnite sa odo mňa, alebo od
šéfa - nechcem s ním ostat osamote." Úlohu Prekážky zohrá ochotne
takmer každý: zlomyseľnost je vlastnost veľmi ľudská a pozerať sa na tichú
zúrivosi bezmocného šéfa Prekážku zabáva. Štuka si však dá dobrý
pozor, aby o túto službu nepožiadala muža, ktorému sa páči : myslel by
si, že ho Štuka žiada, aby odstránil soka. Šéf zvaný „ostrý
chlap" nerobí ani bodré špásy, ani nevymýšľa zložité strategické
ťahy, aby sa dostal do Šťukinej blízkosti. Urobí Štuke priamo isté ponuky
a ani sa netají tým, že by jej v zamestnaní vyplynuli nemalé výhody, keby
ponuku prijala. S rečami o morálke na takýto typ nemožno íst: opovržlivo
odfrkne, pozrie sa na hodinky a vyhlási „nehrajte tu na mňa naivku". Štuka
teda zo všetkých síl premôže neodolateľné nutkanie povedat šéfovi, že
je cynický idiot, a vyhlásí presne v rovnakom tóne: - Ste iste skvelý muž,
ale ľutujem, som zaangažovaná inde. To povie aj ak je slobodná, aj ak je
vydatá - a najmä, ak je vydatá: na argument o vernosti by takýto typ ani
nezareagoval, ale iný milenec...?! Proti „inej nevere" je bezmocný. Štuka
tak vyviazne z najhoršieho a nie je nútená povedať to, čo jedine je
pravdou: že ho nechce, že sa jej nepáči a že nevidí dôvod, prečo by si s
niekým mala niečo začínať len preto, že má nad ňou úradnú moc a nota
bene sa nehanbí ju takto zneužívať. A prečo by mu to vlastne nemohla povedať?
Je slobodný človek, nie?
TÁ TO OĽUTUJE
Isteže, môže to povedat, šéf sa zatvári sladko-kyslo a povie, aspoň že
ste úprimná, úprimných ľudí mám rád. A všetko je v poriadku. Naozaj?
Ale áno, šéf je naďalej „akoby nič", ibaže zrazu Štuka dostáva o
niečo menšie prémie, o nejaký čas je upozornená, že nemá presnú dochádzku,
šéf jej s milým úsmevom vráti štvrťročnú zprávu, aby ju prepísala a náhradné
voľno v pondelok? Ale Šťuková, tento pondelok je to celkom vylúčené, ľutujem,
ale sú tu z pobočky...Maličkosti, o ktorých vraví príslovie: sto ráz nič
umorilo somára. Šťuka pochopí, že sa šéf rozhodol ju prinútiť, aby „oľutovala".
Ak šéf sekíruje proti predpisom, možno sa odvolať a vyhlásiť otvorenú
vojnu. Vítazstvo je sporné - zvyčajne sa boj končí vyčerpaním zápasiacich
po nekonečných „riešeniach sporu na rozličných platformách a úrovniach,
kolegami počínajúc a riaditeľom podniku končiac. Ale taký hlúpy šéf sa
už nájde málokedy: zvyčajne sa pomsta odohrá tak, že šéf začne skôr
„hladať muchy, zadrapovať sa do chýb, ktoré doteraz nevidel, a v rámci
predpisov bude žiadať splniť všetko, čo je v nich pre zamestnanca nevýhodné,
a zatajovať to, čo je výhodné. Prenasledovanie je tu také sporné, že
otvorená vojna by bola ešte neužitočnejšia ako v prvom prípade. Šťuka
nevolí vojnu, ale svoju najúčinnejšiu zbraň: iróniu. Počká na vhodný
okamih, ked ju šéf príde najbližšie víťazoslávne vyhrešiť pred očami
ostatných spolupracovníkov. Kedže to urobí - a nie prvý raz - takto
verejne, usúdi Šťuka, že nieto dôvodu, aby ho takisto verejne nepokorila
ona. Mlčky kričiaceho šéfa vypočuje, potom sa sladko usmeje a nevinne
povie: - Vedúci, nekričte na mňa toľko, všetci si budú myslieť, že ma
prenasledujete, lebo... lebo... no viete, čo sa povráva . . . že ste do mňa...
Šéf najprv onemie, potom vybuchne (to si vybavíme u riaditeľa), potom tresne
dvermi - a nikdy k nijakému riaditeľovi nepôjde. Pochopí, že by ten Štukin
výrok musel citovať a navždy by sa zosmiešnil. A zosmiešniť sa, toho sa každý
bojí najväčšmi. Štuka to vie, a preto, hoci nemá nijakú moc faktickú, má
veľkú moc psychologickú: iróniu.
PRELOŽTE SLAMKU, POHNETE STOHOM
Už pridlho hovoríme o Šťukiných obranných systémoch: je to pre ňu takmer
urážlivé, lebo skôr ako obrana je vlastný Šťuke útok, alebo, miernejšie
povedané, skôr aktivita ako pasivita. V zamestnaní rovnako ako v živote nie
je nijakým obetným baránkom. Usiluje sa dosiahnuť v ňom postavenie podľa
svojich predstáv o vnútorných rozhodnutí. Lenže na rozdiel od mladých dievčat,
ktoré dúfajú, že sa stanú filmovými hviezdami tak, že „raz príde ten
veľký deň a niekto ich objaví", Šťuka vie, že treba preložiť
slamku, dve slamky, tri slamky - ak chceme pohnúť stohom. Netrpí ilúziou, že
najlepší spôsob, ako sa stať riaditeľovou sekretárkou, je vojsť do
riaditeľovej kancelárie a povedať: Chcem byť vašou sekretárkou!, lebo vie,
že nie je dôležité, či chce ona, ale či chce riaditeľ. Vecami sa totiž
pohýna nie v jednom jedinom okamihu (ako sa často mylne nazdávame, a potom sa
čudujeme, že nemáme úspech), ale neprestajne, takmer nebadateľne, po
milimetroch - a v každej chvíli. Napríklad teraz. Čo robíte? Nič. Je o
desať minút štyri, sedíte v závodnej jedálni a čakáte, kedy sa začne
podniková schôdzka. Obzeráte sa, semtam zakašlete, zamrvíte sa na stoličke.
Strácate čas. Vravíte, že na schôdzku ste museli, a čo už, preboha, máte
zatial robiť?! Opakujem, strácate čas. Lebo možno robit všeličo. Napríklad
to, čo robí Štuka. Vravíte, že nič nerobí, lebo tu ešte ani nie je? Tak
vidíte: už v tom, že tu ešte nie je, už v tom je kus jej roboty - roboty
hlavou.
VY LEN PRICHÁDZATE, ALE ŠŤUKA VSTUPUJE
Schôdza má byt o štvrtej. Dve minúty pred štvrtou sa otvoria dvere, Štuka
sa rozhliadne po takmer zaplnenej miestnosti, veselo zakýva niekomu vpredu, ide
pevným krokom uličkou a zastane v radostnom očakávaní a predstieranej
nerozhodnosti; rad sa pohne, niekto sa pomkne, odniekíaľ sa podá stolička..
a Šťuka si sadne. Na tomto výstupe niet na prvý pohiad nič zvláštneho;
jakživ by nám neprišlo na um, že je dokonale premyslený. Všimnime si
jednotlivé fakty. Po prvé, Šťuka vstupuje do miestnosti krátko pred začatím
schôdze, nikdy nie príliš zavčasu. Prísť príliš zavčasu vyzerá ako
horlivosť; a horlivosť je známkou pocitu menejcennosti. Menejcennost! Nikdy!
Šťuka vie, že vítazí iba suverén, a vie si namerať presnú dávku
suverenity, príde včas (nie až po šéfoch!), ale nie príliš zavčasu, tak
zavčasu, aby si jej vstup nikto nevšimol: je dobré, ak si všetci všimnú,
že na schôdzu prišla. „Vyrátaný" príchod má pre ňu ešte jednu výhodu:
má možnosť obrátiť pozornosť nielen na to, že prišla (a to si funkcionári
zapamätajú), ale aj na to, kam si sadne. Videli sme, že si Šťuka sadla do
niektorého z prvých radov. Nie do prvého, to Štuka nerobí: vie, že by to pôsobilo
priveľmi „rozdrapovačne", a ona v tejto aréne nezabúda, že hrá na
dve strany: voči šéfom i voči spolupracovníkom. Netisne sa teda príliš
vpred, aby nevzbudila nepriazeň zadných radov, ale zasa nesadne si tak ďaleko,
aby ju od predsedníckeho stola nezbadali. Miestnosi je však už zaplnená -
ako to, že si môže vybrat? Situácia, ked Štuka zastane v uličke a čaká,
kým jej uvoľnía miesto, je z celého jej výstupu, zvaného „Príchod Na
Schôdzu", najzaujímavejšia. Tým, že Štuka zastane v očakávaní,
meria svoju silu, svoju pozíciu: uvoľnia mi miesto, alebo nie? Ráta, že svojím
úsmevom a vyčkávacím postojom dosiahne, že ju usadia - už len preto, že v
uličke akosi „trčí", že tam „predsa nemôže ostat stáť": ľudia
sa mimovoľne zamrvia, popremiestňujú. Účel dosiahla: všetci vidia, že je
Šťuka „obľúbená" (robia jej miesto) a že patrí do „prvých radov
našich zamestnancov." (A čo ak to nevyjde? Neobávajte sa. Štuka, ak niečo
také predvída, určite vopred poverí niektorú z mladších kolegýň, aby
jej vpredu obsadila miesto). Štuka teda „zasadla". Ako vidno, túto banálnu,
bežnú situáciu, ktorej vy nevenujete ani tú najmenšiu myšlienku, nie to ešte
nejaký „plán postupu", lebo odjakživa podceňujete úlohu psychológie
vo svojom živote, Štuka dokonale a do dôsledku využila v svoj prospech:
dosiahla určitý zamýšianý „psychologický efekt". Nemávajte rukou
nad jeho bezvýznamnostou; nasleduje za ním ďalší a ešte ďalší, veci sa
hýbu, možno po milimetroch, ale predsa sa hýbu, mienka sa ustaľuje, Štuka
ju nebadane formuje, a my sme zrazu prekvapení, ked o niekoľko mesiacov vidíme,
„kam to všetko došlo."
ŠŤUKA PRACUJE, AJ KEĎ NEPRACUJE
Ako vieme, Šiuka
sa nezameriava nikdy len na činnost; zameriava sa najmä na psychologický
efekt činnosti. Prišla na schôdzu ako vy a všetci ostatní. Ale zatial čo
vy ste sa obmedzili na tento fakt, na činnost, ktorú možno nazvať „účasť
na schôdzi", Šťuke to nestačí: chce, aby jej účast na schôdzi mala
aj patričný efekt, chce z tejto svojej účasti - ako napokon z každej situácie
- niečo vyťažiť. Pri príchode na schôdzu uplatňovala, ako sme videli,
predovšetkým svoju osobnosť. Skončila v okamihu. keď „zasadla",
svoju premyslenú činnosť? Chcela len upozorniť na svoju účasť? Isteže
nie; kým je Šťuka na verejnosti, do posledného dychu „pracuje" (zvyčajne
usilovnejšie ako v robote). Teraz si sadla a obzerá sa na ľudí okolo seba. O
stoličku ďalej sedí šéf oddelenia, do ktorého by sa rada dostala... hm...
to by sa dalo využiť! „Dovolíš, potrebovala by som sa o niečom dohovoriť
so súdruhom Čučoriedkom, keby si si vymenila so mnou miesto...„Nech sa páči..."
A Šťuka sedí tam, kde potrebuje, kde môže vyvíjať ďalšiu činnosť
(nikde a nikdy nestráca čas). Je to účeĺné? Čo môže ďohodnút pošepky
medzi schôdzovým rokovaním? Nebolo by lepšie zájsť za Čučoriedkom do
kancelárie a pokojne sa s ním o tom „niečom" porozprávať? Nebolo.
INTÍMNE OVZDUŠIE
Šťuka dobre vie, že by
nebolo. Má predstavivosť. Vie si veľmi jasne predstaviť, ako by takéto
prijatie v Čučoriedkovej kancelárii vyzeralo. Vstúpila by dnu, Čučoriedka
by sedel za pracovným stolom. Kývol by rukou k stoličke, Štuka by si sadla.
Bol by medzi nimi stôl - a Šťuka by sa okamžite ocitla v pozícii „stránky".
Stránky, ktorá „niečo chce". Šťuka nie je v úrade prvý deň. Veľmi
dobre vie, aké rozpoloženie automaticky v šéfoch vyvoláva takáto situácia.
Iba skryto namrzenú, trpezlivú zhovievavost: čo sa dá robiť, každého
treba vypočuť. „Tak prosím, kolegyna. O čo ide?" A Štuka by musela
hned, bez okolkov (šéf sa ukradomky pozerá na hodinky) a úradným hlasom „vyložit
svoju vec". A šéf by ju rovnako úradným, zdvorilym hlasom mohol
zamietnuť: „Milá koľegyňa, rád by som vám vyhovel, pochopitelne, ale nemám
tu momentálne miesto... ešte stále nie je isté, či Rajnohová odíde . . .
ak by to bolo aktuálne, dám vám vedieť..." Takto naivne teda Štuka
veci nevybavuje. Vymení si miesto tu na schôdzi a povie: „Dovolíte, súdruh
Čučoriedka? Vymenila som si miesto s vašou susedkou, hádam sa nenahneváte,
že som od vás odtisla takú peknú ženu..." Čo ostáva Čučoriedkovi,
ako povedať : „Veď vy ste najmenej rovnocenná náhrada " Všimli ste
si ten tón? Myslíte, že po takomto prekáraní možno povedat „tak prosím,
kolegyna, o čo ide?" Štuka dobre vie, že výsledok každého rozhovoru
veľmi závísí od 1. prostredia, v akom sa odohráva, 2. atmosféry, v akej sa
odohráva, Schôdzu v tomto prípade nezvolila náhodne. Na schôdzi nebude
medzi ňou a Čučoriedkom nijaký stôl, ktorý by ich oddeľoval a zvýrazňoval
odstup medzi šéfom a pracovníčkou. Na schôdzi bude sedieť vedľa Čučoriedku,
a to v tesnej blízkosti (miestnosť je preplnená), čo automaticky vyvolá
atmosféru akejsi rovnosti a vylúči oficiálny tón. To po p rvé. Po druhé:
rozhovor sa bude musiet odohrávať potichu (za predsedníckym stolom sa reční).
Obidvaja partneri musia hovorit pošepky. Viete si predstavit Čučoriedku, ako
šepká „Rád by som, ale musíme vziať do úvahy všetky faktory... podla
rozhodnutia riaditeľstva bolo na základe pracovných stažností na metódy
pri premiestňovaní zamestnancov..." To by povedal za svojím stolom v
kancelárii. Ale tu zašepká: „Pozriem sa na to..." direktor síce nedávno
zatrhol presuny, ale uvidíme." No? Neznie to sľubnejšie? Takýto tón by
sa Čučoriedkovi videl za stolom v jeho kancelárii nevhodný. Štuka toto všetko
vie. Ale pretože vždy sama „hýbe vecami", aby veci nehýbali ňou,
nasadí tento intímno-prekáravý tón, ako sme videli, sama, a to hned na začiatku
rozhovoru: ...hádam sa nenahneváte, že som od vás odtisla takú peknú ženu..."
„Vy ste prinajmenšom rovnocenná náhrada." A ryba je chytená. Z týchto
vôd už Čučoriedka tažko vypláva nazad, na breh oficiálnosti. Šťuka sa
usmieva, jediným pohľadom odhadne situáciu za predsedníckym stolom (je tam ešte
ruch, skôr ako o päť minút sa to nezačne) - a začína konverzáciu.