Šťukologia ôsma - o zabezpečení budúcnosti

VIETE ŠPÁSOVAŤ ? 

Schôdza sa začala, Štuka a Čučoriedka na chvíľu zmĺknu; my si zatiaľ zrekapitulujeme, aký bol psychologický efekt Šťukinej konverzácie, čo, presnejšie povediac, Š~uka vykonverzovala. Ako sme videli, Šťuka ešte NEVYBAVILA v pravom zmysle slova nič - a ani sa o to neusilovala. Neusilovala sa, lebo vie, že každé takzvané OSOBNÉ VYBAVOVANIE má svoje zákonitosti. Ak má byť úspešné, treba ich dodržať. Prvou takouto zákonitosťou je etapovitosť. Veci netreba začať vybavovať hned, len čo povieme dobrý deň. Počiatočnou etapou každého vybavovania je etapa 1. konverzácie, ked sa nadviaže osobný kontakt. S dôležitostou tejto etapy má Šťuka dlhoročné skúsenosti. Kým jej kamarátka Cecília vchádza do obchodu so slovami: „Dobrý deň, prosím vás, máte dederonové blúzky?" Šťuka by sa nikdy takéhoto trestuhodného babráctva -na ktoré je jediná odpoveá: „Nemáme" - nedopustila: „Dobrý deň vám prajem . . . ale tu máte zimu! Že vám poriadne nezakúria, na tých podnikových riaditeľstvách ozaj nemajú uznanie. Ale oni si sedia v teple, pravdaže" ... „Pravdu máte," povie predavačka, šťastná, že ju niekto poľutuje, „koľko ráz sme im vraveli, aj písomne žiadali ..." Predavačka sa naširoko žaluje, ŠYuka pozorne počúva, prisviedča, prikyvuje. Kontakt je nadviazaný, Šťuka sa stala pre predavačku nie neosobnou stránkou, ale človekom, ku ktorému máme síce dočasný, ale ľudský vzťah. Až ked' sa predavačka vyžaluje („Aspoň niekto ocení, že tu mrznem osem hodín!"), opýta sa Šťuka dôverne: „Moja mamička bude mat narodeniny ... nejakú dederonovú blúzku by ste pre ňu nemali?" A dederonka putuje spod pultu na pult. Metóda osobného kontaktu pri vybavovaní sa Šťuke osvedčila tak dokonale, že si Štuka v priebehu rokov vypracovala istý žoviálny tón, ktorý možno označit termínom ŠPÁSOVANIE. Štuka si vždy POŠPÁSUJE najmä s reme selníkmi, kde, ako zistíla, iným tónom pomaly už nemožno vybavit celkom nič. Keď prišla do opravovne a povedala: - Dobrý deň, prosila by som podbiť topánky, - dostala odpoved': - O tri týždne. Poučila sa. Na druhý raz vstúpila do miestnosti, odhadla ujka, ktorý sa tu motkal, a spustila: - Dobrý deň im prajem, ujček. Idem rovno za vami, lebo ked' sa tak kukám, urobíte iste lepšiu robotu ako desiati mladí chuligáni. A rýchlejšiu. Nemám pravdu? Nepripisujme Šťuke len lacné vítazstvá. Dedko sa len tak nedá: - No, no. Čo chcú? Šťuka vyvráti oči: - Pozrite sa na tie topánky, na jar som ich kupovala, a už sú zodraté ... kto by ma v takých chcel? Dedko sa usmeje bezzubými ústami: - He. Takého si nájdu, čo im kúpi. - No dobre, prídte si o... dva týždne.... solídnu robotu človek rád aj zaplatí...2.- No...o týždeň. Špásovanie, ktoré Šťuka pestuje v oblasti služieb, malo vcelku dobré výsledky. Ale v teréne svojho vlastného zamestnania nepoužíva Štuka celkom rovnaké metódy: špásovaniu tu uberá hrubozrnosť a pridáva mu jemnost, subtílnosť, ľahkost, frivolnosť je tu prípustná, a v rámci normy - to značí, ze je prešpikovaná aj vážnosťou, aby sa tu i tam dalo v konverzácii najavo, že psina sem, psina tam, ale v podstate je Štuka celkom solídna osoba. Akými metódami nadviazat osobný kontakt - to už je vec Štukinho bystrozraku; ten má posúdiť, akého partnera má pred sebou. Prostriedky volí individuálne; pravda, okrem jedného, ktorý sa Štuke osvedčil pri všetkých druhoch mužov od pätnástich do deväťdesiatich rokov: a to je útok na mužskú márnomyselnosť. Všimnime si predošlé dialógy. V prvom, s Čučoriedkom, útočí Šťuka na mužskú prítažlivosť, v druhom, s obuvníkom, kde by to bolo očividne nemiestne na šikovnosť v práci. Všimnime si, že nevie, ci je Čučoriedka obletovaný, ani či obuvník robí lepšie ako jeho kolega - odhadne však, čo môže partnera v rozhovore potešiť. I v jednom v druhom sa zhovára s nimi ako s ľuďmi, ktorí NIEČO ZNAMENAJÚ, ktorých ako takých, alebo ich činnosť ona, Štuka, oceňuje a uznáva. Partner je potešený. Šťuka u neho dosiahla vhodné rozpoloženie ducha, atmosféru pozitívnosti, porozumenia a láskavosti - vykonverzovala zatiaľ osobnú snahu a partnerovo želanie vyjsť v ústrety tomu milému dievčaťu. Vidí sa vám to málo? Omyl. Je to polovica úspechu.

OSTRO SLEDOVANÁ SCHODZA

Schôdza sa teda začala, Šťuka a Čučoriedka zmlkli. Šťuka sa neponáhľa, vyčkáva vie, že o chvíľu Čučoriedkova pozornosť bezpochyby ochabne, utrúsi k nej potichu nejakú poznámku... Ona sama nezačína, dáva si vefký pozor, aby nepôsobila dotieravo - a okrem toho pozorne sleduje priebeh schôdze. Nepreceňujme Šťukinu uvedomelosť: osudy podniku pre ňu nie sú prvoradé. Šťuku zvyčajne nezaujímajú všeobecnosti, „abstraktá", čísla, výsledky, nezaujíma ju podnik ako taký, zaujímajú ju ľudia v podniku, lenže zasa nie ako takí, ale iba vo vzťahu k nej, k jej prospechu alebo neprospechu. Šťuka venuje mimoriadnu pozornosť „podnikovému zákulisiu." Musí medzi prvými vedieť, že Jablčko bude od nového roku povýšený; že Hruška z plánovacieho vyletí a že na jeho miesto príde Malina; že oddelenie, ktoré sa malo z Bratislavy premiestniť do Košíc, sa premiestni do Rače, a že Jožko Ríbezľa vykričal minulý týždeň u Františkánov Egrešovi, že je debil a ignorant. Ako spracuje Šťukin vyvinutý zmysel pre súvislosti tieto informácie? Jablčko bude povýšený. No a? Jablčko nemá so Šťukiným oddelením ani s ňou samotnou nič spoločného. Nie je mu podriadená, plat jej nenavrhuje, takmer ju nepozná... Ale Šťuka uvažuje ináč.

1. Jablčko bude povýšený - To značí, že teraz už budú musieť dať jemu a jeho ľudom miestnosti na štvrtom poschodí, o ktoré už rok Jablčko bojuje. Z toho vyplýva, že terajšie Jablčkove získa Čučoriedka. Ak ma zoberie, mala by som sa pýtať do tej zadnej, je najlepšia, od ruky, a dá sa. tam variiť káva . . . Záver: Nesmiem zabudnúť sa o tom Čučoriedkovi zmieniť.
2. Hruška vyletí Je teda zbytočné, aby som si podávala tú žiadosť, čo si potrebujem podať na závodný výbor, už teraz. Hruška ma nemá rád, možno by to prekazil . . . počkám, kým bude z podniku preč. Potom mám väčšiu nádej, že mi to vybavia. Záver: neponáhľať sa so žiadosťou na ZV. 
3. Na jeho miesto príde Malina Malinovi mám niečo vybavit. Neškodí byť s ním zadobre. Vybavím mu jeho výkazy prednostne a dám mu na známosť, že som sa poponáhlala. Zapamätá si to.
4. Oddelenie, ktoré malo ísť do Košíc ide do Rače. Direktor má z toho nečakaného obratu iste skvelú náladu: jeho láska, Jahôdková, ostane teda so svojím oddelením v Bratislave. Kým má riaditeľ túto dobrú náladu, iste nebude robit ťažkosti s mojím premiestnením k Čučoriedkovi. Záver: vystihnúť k prestupu vhodný čas (nálada direktora).
5. Ríbezľa označil Egreša za debila a ignoranta. Čučoriedka je kamarát s Egrešom. Záver: nepochváliť náhodou pred Čučoriedkom Ríbezľu! Šťuka mlčí, pozorne sleduje schôdzu; nezaujíma ju natoľko to, čo kto vraví, ale ako to vraví, koho medzi riadkami napáda, čie meno vynecháva, na koho sa usiluje zvaliť zodpovednosť a kam celou tou rečou smeruje. Všíma si jednotlivé reakcie, a robí si obraz o „momentálnej podnikovej konštelácii", o vzťahoch, sympatiách a antipatiách. Pozorne načúva a ukladá si do pamäti intonácie a poľady... Čakajú ju na tejto schôdzi ešte dve dôležité veci: vlastné vystúpenie a prednesenie žiadosti o prestup k Čučoriedkovi.

VRAVÍM LEN TO, ČO MI PROSPEJE

Vystúpenie Štuky na schôdzi má svoje pravidlá. Prvé a železné je: nijaká Šťuka, hodná toho mena, sa nikdy nedá strhnúť. Podnik je pred rozpadnutím? Dejú sa strašné veci? Kradne sa? Falšuje sa? Ani jeden z týchto faktov sám osebe nevyvyvolá Štukino rozhorčenie a plamenné vystúpenie; lebo Šťuka sa v duchu spytuje: môže mi to ublížit? Môže mi to prospieť'? Až ked si zodpovie tieto dôležité otázky, rozhodne sa, ako sa k faktu postaví. Preto sú jej vystúpenia na schôdzach vždy výsledkom predchádzajúcej špekulácie, nikdy nie spontánnou reakciou na to, čo sa deje. Ako vieme, nejde jej iba o činnost, ale najmä o psychologický efekt činnosti, netreba teda veľmi počúvat, čo kto hovorí, skôr rozmýšľať, prečo to hovorí. Tentoraz bude ona hovorit preto, lebo chce urobiť dojem na svojho - ako dúfa budúceho šéfa. Bohvieako ju nepozná; preto musí na schôdzi vystúpiť, aby sa „predviedla", aby urobila dobrý dojem, aby sa v Čučoriedkovom vedomí zafixovala ako „schopná sila". Čo môže urobit dojem na Čučoriedku? Serióznosť. Netreba sa veľmi rozdrapovať; priveľmi výbojnú podriadenú nik nemá rád. Malo by to byť skromné, ale pevným hlasom prednesené vystúpenie o . . . o čom? Kritizovať nedostatky nášho oddelenia? Nie, nie. To by bola chyba. Také, čo vynášajú, čo perú špinavú bielizeň na verejnosti, nikto nechce kúpiť do svojho oddelenia. Navrhnúť nejaké organizačné zmeny... aby bolo vidno, ako viem samostatne, iniciatívne rozmýšľať? Čučoriedka si bude myslieť, že som ten typ, čo stále niečo reorganizuje, prestavuje nábytok, vymýšľa novoty, pchá do všetkého nos, a teda . . . „preskakuje svojho šéfa". Takí sú vždy podozriví, že škúlia po vedúcom mieste . . . Pozor . . , To nie. O čom teda... Už to mám. Pravdaže! Musím chváliť svojho šéfa, svoje oddelenie a prácu, ktorú sme vykonali! Štuka si dobre rozmyslí nielen to, o čom bude hovorit, ale aj to, kedy bude hovorit.

ŠŤUKA NIKDY NEHOVORÍ PRVÁ

ani medzi prvými. Dôvod je jasný, ak si zopakujeme niektoré základné zásady šťukológie. Vieme, že jednou z nich je byť za každých okolností dobre informovaná. Na schôdzi to znamená počkat, čo povedia druhí. Štuka si už pri prvých diskusných príspevkoch dobre všimne tón a mieru úprimnosti, aby neskôr mohla správne vyladiť svoj vlastný prejav. Nezabúda pritom sledovat reakcie šéfov za predsedníckym stolom. Na túto tému si urobí v duchu niekoľko poznámok. a) Malina sa zatváril mimoriadne kyslo pri Ríbezľovej zmienke o pomeroch na detašovanom pracovisku, ktoré Malinovi podlieha b) Jablčko sa tváril pobúrene, ked Ríbezľa vyratúval nevýhody novej organizácie v dvojke očervenel! c) Čučoriedka sa pohŕdavo zasmial, keď Malina spomínal závodnú jedáleň d) direktorova srdcová záležitost sú nástenky; zatiaľ o nich ešte nik nehovoril! Spomenúť! Tak nechá Štuka vyvravieť sa väčšinu osadenstva. Po prvej hodine je jej už rozloženie síl dosť jasné, vie, kto s kým a kto proti komu, a jej vlastný príspevok dostáva v duchu čoraz určitejšie kontúry, čoraz konkrétnejšiu podobu. Hlavný cieľ, ako vieme, je tentoraz jednoznačný: urobiť dojem na Čučoriedku. Vedlajší cieľ sa objavil v priebehu schôdze, vo chvíli, ked Šiuka zistila, že nik nehovoril na tému násteniek. Hurá. Je tu teda možnosť popri hlavnom cieli splniť aj taký pomenší (ale zíde sa): zalichotiť direktorovi. Lebo predsa len direktor bude v poslednej inštancii schvaľovať Štukin presun k Čučoriedkovi. Tak to by sme mali. Malina je v závodnej rade, možno teda spomenúť, že pomery na detašovanom pracovisku neslobodno vidieť tak čierno, ako to azda nevdojak („nevdojak": Ríbezla nám má zohnať nové písacie stoly) urobil súdruh Ríbezľa, hoci na druhej strane . . . Zmieniť sa o tom, že pomery v závodnej kuchyni sú neudržateľné (bod c) a nakoniec (bod d) zaviesť reč na to, že aká škoda, naše nástenky nepotešujú oko a kde sú naše mladé kresliarske talenty?! Vystúpenie je premyslené, Šfuka sa hlási, predseda schôdze povie: - Nech sa páči, súdružka Šťuková.

VELA MÚCH JEDNÝM DISKUSNÝM PRiSPEVKOM

Šťuke spontánne zatlieskali (kuchári tu neboli), a diskutérka si víťazoslávne sadla. Naozaj, bolo to pekné vystúpenie. Netrvalo dlho, takže nikoho nenudilo. Bolo pokojné, rozšafné, každému niečo priznalo a vyvolalo v jednotlivých poslucháčoch kladné dojmy: Šťukin terajší šéf: Ako nás chválila - hoci sme sa v poslednom čase vadili a mám podozrenie, že sa chce dať preložiť. Zato zmysel pre solidaritu navonok má. To sa musí uznať. Direktor: Tá Štuková si jediná všimla, v akom dezolátnom stave sú nástenky! Vzala mi to z úst! Šikovné dievča... Malina: Šťuková mi pomohla mi, odkiaľ to Ríbezľa s tými detašovancami vyňuchal, ved ja im ukážem ... Ríbezľa: Nevdojak - nevdojak, možno dobre, že to trocha zahladila, priveľmi som sa rozčúlil a čo z toho mám, Malina začne snoriť po mojom oddelení... Jablčko: Do čerta, ako sa mohla dozvedieť, že to bol môj nápad, tá nová organizácia v dvojke?! Nikto o tom nevie... nie je predsa v nikoho záujme, ako šéfovi dvojky, aby to vyzradil... odkiaľ má tá ženská informácie?! Čučoriedka: Dobrá sila, tá Štuková... stojí si za svojím oddelením, tak to má byť, kruci, keby moja Rajnohová tak vedela spropagovať mňa, ako vie Šťuková svojho šéfa . . . takú ženskú by som mal mať...

AK CHCETE HOVORIŤ, NEHASTE MYšLIENKY

Šťukin prejav bol teda úspešný. Je úspešný vždy; dokonca aj vtedy, ak by ste Šťuku vyzvali k prejavu vo chvíli, keď vôbec nemieni vystúpiť, takže nemá „nič pripravené". Vynájde sa. To len vy si myslíte, že na to, aby človek prehovoril, treba mať nejaké myšlienky. Chyba! Šťuka vám pošepká, že myšlienky, to je naozaj to posledné, a že nemáte čo povedať? Neviete sa vynájsť? Neviete, o čom sa vyjadriť? Podľahli ste panike, ked' vás vyvolali? Ste neskúsená, potľapká vás po pleci Šťuka. Ak nemáte vlastné myšlienky, hovorte o cudzích! Nehovoríte prvá (o tom ste už poučená, však). To značí, že pred vami sa už niečo povedalo; vyslovili sa názory; vy ste ich vypočuli (tvárili ste sa pritom múdro, zasvätene a trocha záhadne, ako že o každej diskutovanej otázke „viete svoje") a teraz z nich vytlčiete kapitál. Ak nemáte totiž vlastné myšlienky, budete taká drzá, že zhrniete cudzie. Šťuka taká drzá je, najmä, keď sa už „dostala trocha vyššie." Len čo si totiž v podniku získala takú pevnú a dôstojnú pozíciu, že si to už môže dovoliť, zvyšuje svoju dôležitosť na schôdzach tým, že „zhrňuje" a „hodnotí". Tento systém má pre Šťuku všestranné výhody.

1. Nemusí mať vlastné myšlienky, 2, dlhým mlčaním, sprevádzaným však sústredenou pozornosťou a tvárením sa, že vie o veci, o ktorej je práve reč, omnoho viac - môže maximálne vystupňovať záujem o svoj prejav, 3. hodnotením a zhrnutím názorov iných povyšuje samu seba do radov vrchnostenských, odkiaľ známkuje, klasifikuje, oceňuje, zavrhuje a najmä - uvádza na pravú mieru, 4. čo úplne stačí na prejav, takže ona sama, Šťuka, nemusí k meritu veci povedať absolútne nič, 5. bez toho, že by si to ktokoľvek vlastne uvedomil; vystúpenie „ku koncu schôdze" a jej hodnotenie dáva totiž Šťukinmu prejavu a jej osobe takú dôležitost, že ňou akýkoľvek obsah reči už nemôže otriasť. Ako vidíte, aj tu je Štukin úspech založený len na tom, že veľmi dobre vie, aký dôležitý je psychologický efekt činnosti... dôležitejší - vraví Šťuka - ako činnosť samotná. Vráťme sa však k druhej etape dnešnej Štukinej činnosti: mala požiadat Čučoriedku, aby ju vzal do svojho oddelenia. Všetko je pripravené, od bodu a až po c. Bod a) to sú predbežné informácie. Sú pokope? Sú. Šťuka vie dnes už bezpečne, že Rajnohová od Čučoriedku odíde, lebo jej muža prekladajú do Žiliny; vie aj to, že Čučoriedka ešte nemá za ňu náhradu; a že sa kdesi vyjadril, že by potreboval silu so znalosiou nemčiny, ktorú Rajnožka predsa len nemala...bod b) je sebaagitácia a sebapropagácia: tá sa práve úspešne odohrala po súkromnej (nadviazanie konverzácie a osobného kontaktu s Čučoriedkom) i verejnej (diskusný príspevok) linke. bod c) je atmosféra, ktorá sa práve (vid bod b) stala veľmi priaznivou a k akcii vhodnou. Šťuka teda utrúsi potichu niekoľko všeobecných vtipných poznámok a dá pozor, či Čučoriedka na nadviazanie „voľnej zábavy" zaberá, a či predsa je len taký naivný, že očakáva od direktorovho slova na pódiu nejaké ohromujúce prekvapenie. Ak Čučoriedka takú naivitu nepreukáže, povie Šťuka medzi rečou, len tak na pol úst: - Vraj vás opúšťate súdružka Rajnohová? (Otáznik je tu dôležitý: treba mať vždy informácie, ale nikdy netreba dať najavo, že ich máme - vzbudzuje to dojem, že priveľmi snoríte.) - Veru, ide do Košíc, - povie Čučoriedka. - Máte už náhradu? - povie Šťuka s významnou intonáciou a významným úsmevom. Čučoriedka na ňu skúmavo pozrie, narastajúci údiv v očiach svedčí o tom, že ich majiteľ začína pomaly chápať situáciu: - Zatiaľ som o tom neuvažoval... - povie napokon neurčito, aby získal čas: dosiaľ neuvažoval o Šťuke z tohto hľadiska... V týchto niekoľkých sekundách vytlčie Štuka kapitál zo svojich predošlých „bezvýznamných" akcií: Čučoriedkov duševný zrak ju vidí ako milú ženu so záujmom o lyžovačku, ako serióznu diskutérku, ktorá stojí za svojou prácou a oddelením, ako ženu taktnú (ako šikovne zmiernila vo svojom príspevku spor medzi Ríbezľom a Malinom!), a diskrétnu (nepovedala, kto po mne vzdychá!). Čučoriedka sa rozhodne, že sa mu Šťuka páči. - Prečo sa pýtate? - povie. Partia je teda rozohraná . . . no, Šťuka? Poprosíš teraz o miesto? Ale kdeže. Štuka? Nikdy!

POŽIADAJTE MA, ABY SOM VÁS POŽIADALA

Tak sa to nerobí, povie vám Šťuka. Byt v situácii žiadateľa či prosebníka, značí vždy byť v nevýhodnej situácii. A jedna zo Štukiných zásad je, že v nevýhodnej situácii treba byť v živote čo najmenej. Ale ako to urobiť? Ved' bez žiadostí sa nemožno zaobísť. Každý človek je x-krát denne v situácii žiadateľa, počínajúc prípadom, keď žiada o opravu telefónu až po prípad, ked žiada o zamestnanie. To je pravda, lenže, lenže Štuka túto situáciu s obľubou stavia na hlavu. Presne tak, ako Giuseppina v tej nádhernej pasáži z románu Rogera Vaillanda Zákon: „ . . .ponáhľa sa rýchlym crawlom za komisárom. Ked' chce, pláve rýchlejšie ako on. Je vytrénovaná, pretože crawluje každý deň od začiatku do konca sezóny. Už si vyrátala, že komisára predbehne, keď bude ustatý a bude sa vracať k pobrežiu, a že to potom bude vyzerat', akoby ju prenasledoval." Tak sa aj stane, Giuseppina je šikovnejší plavec ako komisár a napriek jeho kľučkovaniu to vždy zariadi tak, že je o niečo vpredu, takže si honorácia, ktorá ich pozoruje z pláže, môže myslieť, že komisár Giuseppinu prenasleduje. Každú chvíľu sa vo vode obráti a vel'mi hlasno sa smeje smiechom, akým dievča reaguje na vyzývavé chovanie muža, ked jej jeho násťrahy nie sú celkom proti mysli, ked' sa nimi skôr zabáva, vodí za nos, ked muž tancuje, ako ona píska. Giuseppina je, ako vidíte, typická Štuka: komisár jej v mori nadáva, ale honorácia na pláži si myslí, že ju prenasleduje láskou! Bravo! Takisto Šťuka, ked' žiada, narafičí to tak, aby ju vlastne požiadali o to, aby žiadala; na najlepších svojich akciách dosiahne takú bravúru, že ten, od ktorého žiada, si napokon myslí, že Štuka svojou žiadosťou robí milosť a láskavosť jemu. Ako tentoraz. Sledujme ďalej rozhovor. Čučoriedka, ako vieme, povedal: - Prečo sa pýtate? - Nuž... len tak mi to prišlo na um... - usmieva sa Štuka, - chodia o vás chýry, že ste dobrý šéf... Šťuka sa priamemu vysloveniu prosby vyhýba, lebo jej dalšou zásadou je, žiadat iba to, čo môžeme dostať. Zatiaľ si tým nie je istá. Prečo zbytočne zažívať porážky? To na povesti nepridá, a odchádzat od niekoho alebo odniekiaľ s dlhým nosom znamená vždy aspoň čiastočnú stratu prestíže... Treba teda najprv vysondovať pôdu. Prvá, práve spustená sonda (omašličkovaná, ako sme videli, lichôtkou) vyniesla na povrch neutrálnu odpoved: - To rád počujem . . . - Potrebovali by ste spolahlivú silu, najmenej takú spoľahlivú, ako bola súdružka Rajnohová... - Veru! A keby tak ešte vedela po nemecky . . . V tej chvíli Šťuka vie, že zvíťazila. S istotou kormídluje k výsledku: - Ale to by malo byť vo vašom oddelení samozrejmosťou! Máte často písomný styk s cudzinou... - Vidíte, a musím si to takmer všetko robiť sám! - Nevravte! Ved vy máte plno iných starostí?! - Mám! A koľko! Ale čo si pomôžem?! - tažká si uveličene Čučoriedka (aspoň niekto to chápe!). - Také niečo . . . - pohoršuje sa Štuka, - u nás nemčinu netreba, a predsa bolo samozrejmé, že som minule zabavila pri káve toho Hänselheiddera, kým prišiel šéf. - Vy viete po nemecky?! - Isteže, - povie Štuka s dobre hranou samozrejmosťou, - po nemecky, po arabsky... - Počujte... - zahniezdi sa Čučoriedka, - ale vo vašom oddelení to vôbec nepotrebujete! Je to zakopaný kapitál! Raz do roka variť kávu Hänselheidderovi! Nezmysel! Vaše znalosti sú celkom nevyužité! Štuka mykne rezignovane plecom a tvári sa, že pozorne sleduje diskutéra... Súdružka Štuková... počujte... - odhodláva sa Čučoriedka, a z tónu jeho hlasu, ktorý veští rýchle rozuzlenie, Šťuka usúdi, že teraz sa treba k Čučoriedkovi otočiť a slávnostne vypočuť to, čo bude nasledovať: - ... teda.., súdružka Šťuková... čo keby ste prešli ku mne?

KTO BUDE VRAVIEŤ „ALE"? 

Potlesk, ktorý sa po tomto Čučoriedkovom vyjadrení rozľahol sálou, patril síce ukončeniu schôdze, ale Šťuka si právom môže predstavovať, že patril jej. Splnila svoju úlohu na schôdzi brilantne - dokonca lepšie, ako dúfala: prestúpi bez toho, že by o to vôbec žiadala! Šťuke sa krúti hlava z dokonalého víťazstva, takže ked vstáva . . . Čože? Vám sa to nevidí také obrovské? Nevidíte nijakú zvláštnu dôležitosť v tom, či o prestupe začala Šťuka alebo Čučoriedka? Hlboko sa mýlite, drahá Neštuka. Situácia, ktorá nastala, má dalekosiahle následky - a Štuka to pridobre vie. Skutočnosť, že obratným manévrom donútila Čučoriedku, aby ju on sám požiadal o prestup do jeho oddelenia, bude mat niekoľko príjemných následkov pre Šťuku: Zvýšila svoju cenu. Je to ako s tovarom na trhu: čím väčší dopyt, tým väčšia cena, tým je tovar žiadúcejší - a tým väčšmi sa usilujeme dostať ho. Kedže návrh prestupu vyšiel napokon od Čučoriedku, stáva sa Čučoriedkovou prestížnou otázkou: ak sa prestup neuskutoční, bude to nie Štukina, ale Čučoriedkova prehra. Ďalšiu etapu boja preniesla na inú osobu Štuka si teraz môže zložit ruky a oddychovať: bojuje za ňu šéf, čo je jednak o stupeň vyššia inštancia, jednak ístejšia záruka, lebo nebude sa exponovať za seba sama, ale exponuje sa odteraz za ňu niekto druhý. To je to najlepšie: lebo „ten druhý" môže používat oveľa účinnejšie zbrane. Uvedomme si len, ako čudne by znelo, ak by Šťuka sama o sebe vyhlásila: „som skvelá, spoiahlivá pracovníčka a s mojou nemčinou zakopaný poklad!" Ale ak namiesto „som" a „s mojou" dosadíme „ona" a „s jej" . . . no? To už sa dá povedať, však? Vidíme, že Čučoriedka má teda širší register zbraní v tomto boji, lebo môže to, čo Šťuka sama priamo nemôže: môže ju u direktora vymáhať a chváliť. Je tým, koho žiadajú: môže si klásť podmienky Ak by bola Štuka sama požiadala o prestup a bola teda v situácii žiadateľa, bola by musela čakať na šéfovu odpoved a jeho podmienky. Schéma rozhovoru medzi žiadateľom a žiadaným je totiž zvyčajne takáto: Žiadateľ: Prosím vás o... Žiadaný: No dobre, vyhoviem vám. Ale - Všimnite si to „ale". Vyskytne sa v 99 prípadoch zo 100, lebo žiadaný si nedá ujsť príležitost, aby za to, že vyhovel, nedostal nejakú odmenu: on je predsa ten dobrý, ktorý vyhovuje, hoci by nemusel. Bolo predsa v jeho moci nevyhoviet. Vdaka od žiadateľa je teda „samozrejmá". Podľa tejto schémy rozhovor medzi Šťukou a Čučoriedkom mohol mat dva varianty: 1. variant Štuka: Prosím vás o miesto ... Čučoriedka : No dobre, vyhoviem vám. Ale budete sa musiet uspokojit s o niečo menším platom. 2. variant Čučoriedka: Prosím vás, prestúpili by ste ku mne . . . ? Šťuka: No dobre, vyhoviem vám. ALE musíte mi dat o niečo väčší plat. Začiatok jej teda vyšiel. Nepochybujem o tom, že o mesiac ju nájdeme v Čučoriedkovej kancelárii. Čučoriedka - ktorý si ju „vybojoval" - bude behať pyšný po podniku a chválit sa svojím víťazstvom a lanárskymi schopnostami. Čím viac sa bude chváliť, tým viac sa bude Štuka usmievať; bude si uvedomovat to, čo si chudák Čučoriedka ešte neuvedomuje: že ju v tých istých kanceláriách nemôže o nejaký čas haniť - nech bude pracovat akokoľvek zle. Zosmiešnil by sa. Šťuka sedí za svojím novým stolom a usmieva sa. Jej budúcnosi je zabezpečená.