ŠŤUKA V MANŽELSTVE
Aké manželstvo bude človek mať, to závisí v prvom rade od toho, aký je on
sám, a len potom od človeka, ktorého si vezme. Stone-Kniha o manželstve.
ŠŤUKIN POSTOJ K MANŽELSTVU
Bolo by iste skvelé, keby sme mohli Štukino veľkolepé životné víťazstvo,
akým bolo získanie Kapra a sobáš s ním, označiť ako happyend a spustiť
oponu za sprievodu hudby. Toto rozprávanie, žiaľ, nie je dievčenský román
a Šťuka nie je sirota Podhradských: nemá za máčny máčik idealizmu a
sentimentality, a dobre vie, že na rozdiel od románikov sobášom sa nič
nekončí, ale sa, naopak, začína. Kapor je chytený. Dobre. Ale čo s ním
dalej? Štuka je vydatá. Dobre. Ale čo s tým dalej? Manželstvo je tu, ale aké
bude, je vo hviezdach, alebo pardon . . . v Šťukinej moci. Ako si ho zariadi?
Aký obsah mu dá? Čo z neho urobí? Šťukinu manželskú filozofiu možno
zhrnúť do jednoduchej úvahy, nazvanej Raz sme v tom. Znie asi takto: raz sme
manželia a musíme spolu žiť; ked už musíme spolu žiť, žime radšej
dobre ako zle, bude to pre obidvoch výhodnejšie. V praxi to pre Štuku znamená,
že sa bude usilovať mať manželstvo také, v ktorom by sa jej žilo dobre.
Aby sa jej žilo dobre, potrebuje, aby na ňu nik nekričal, aby žila v ovzduší
príjemnom a pokojnom. Aby žila v ovzduší pokojnom a príjemnom, je potrebné,
aby jej ho manžel vytváral. Aby jej ho manžel vytváral, musí byť sám
spokojný a príjemný. Aby bol spokojný a príjemný, musí byť šťastný.
Tak dochádza Šťuka k paradoxu: aby ukojila svoju vlastnú sebeckosť, totiž,
aby bola ona sama šťastná, musí, žiaľ, urobiť šťastným svojho
partnera. Či chce, alebo nechce, nič iné sa nedá robiť. Štuka si to uvedomí;
a teda vo VLASTNOM ZáUJME usiluje sa uspokojiť svojho muža. Prirodzene, Šťuka
by nebola Šťukou, ak by k tomuto v podstate veľmi altruistickému
predsavzatiu nemala svoje špecificky šťukovské AK: Usiluje sa uspokojiť
svojho muža, AK jeho záujmy nejdú proti jej vlastným. Aké sú teda Šťukine
záujmy, akým spôsobom sa zariadiť v inštitúcii, zvanej manželstvo?
PÁN ŠŤUKA ALEBO ŠŤUKIN MANŽEL?
Vieme, že v štádiu predmanželskom pridávala Štuka ako prísadu do svojho
správania štipku staromódnosti, ktorú prejavovala väčšou dávkou
skromnosti a „solídnosti", ako je dnes zvykom. Naznačovala, že jej
emancipačné postoje nie sú bohvieako agresívne a že z nej bude manželka v
ženskej otázke iba priemerne pokrokového typu. Využívala tak svoje znalosti
o pude nadvlády, ktorý dnes v mužoch dožíva; vedela, že ani jeden chlap si
v hľbke duše neželá partnerku, ktorá by ho nejako prerastala, ktorá by ho
prevyšovala intelektuálne, postavením v zamestnaní či osobnosťou. Vedela,
že sa tu prejavuje zvláštny paradox: muž na jednej strane je pyšný, ak si
získa ženu, ktorá niečo znamená - ale na druhej strane, keá už ju VLASTNÍ,
nie je nadšený, ak sa o ňom začne hovorit „pozrite, tam ide Šťukin manžel".
Štukinou prvou úlohou v manželstve teda je, aby si ujasnila, aké chce mať
voči svojmu mužovi v manželstve postavenie, kto koho bude počúvať a kto
bude mať hlavné slovo, aby to vyhovelo jej, Šťuke, ale aby manžel súčasne
nezbadal, že jemu to vlastne nevyhovuje. Šťuka sa po krátkej úvahe rozhodla
pre banálny, starý, známy systém, zvaný „krk, ktorý tou hlavou krúti".
Ako manželka ostáva v zamestnaní. Je to predovšetkým jej záujem, na ktorom
by trvala za každých okolností: zatiaľ nevedno, ako manželstvo vyjde, a je
vždy dobre mať finančné a spoločenské zázemie a pocit nezávislosti, ak
by nebolo niečo v poriadku. Samozrejme, Kaprovi to takto nepovie; Kaprovi
povie, že zostane v zamestnaní, aby prispela finančne na domácnosi, na spoločný
žívot. Svoje ambície v zamestnaní si však musí po sobáši zrevidovaiť:
robiť či nerobiť kariéru? Štastné manželstvo, ktoré si Štuka naplánovala,
bude náročné aj na čas. ,Ak sa bude usilovať a závratnú kariéru, bude
treba :
a) obmedziť čas venovaný mužovi (neskôr deťom)
a domácnosti, b) tíšiť muža neprestajne rozzúreného tým, že sa mu žena
nevenuje, c) zadychčane dobehúvať v povolaní mužov - konkurentov, ktorí
majú náskok, lebo nemajú domácnosť, d) riskovat, že konkurentov nedobehne
a manželstvo si pokazí.
Štuka reálne odhaduje svoje sily. Nie je nijaké
lumen, to vie. Ak by bola mimoriadne schopná, možno by sa oddalo riskovať; ak
je priemerne schopná, urobí kompromis, taký istý ako väčšina žien okolo
nej, kompromis, zvaný. Aby sa vlk nažral a koza ostala celá. Ak už sa
rozhodne napodiv tak ako ostatné ženy, nepreskočiť svojho muža v zamestnaní,
uplatní svoju cieľavedomosť v tom, že sa v zamestnaní aspoň zahniezdi v
najteplejšom možnom miestečku. Pokúsi sa dosiahnuť najvyšší plat pri
najmenšom zaťažení a šéfa, s ktorym by sa dobre znášala, pričom poradie
dôležitosti je: 1. šéf 2. plat pretože dobrý plat pri zlom šéfovi sa môže
znížiť, ale zlý plat pri dobrom šéfovi sa môže zvýšiť. Šťuka je
teda zamestnaná, finančne nezávislá; táto skutočnosť už sama o sebe určuje
situáciu medzi partnermi: Kapor prirodzene rešpektuje Štuku ako rovnoprávneho
partnera. (Ak sa medzi manželmi vytvorí takýto vzťah od začiatku, môže už
neskôr Štuka kvôli deťom hoc aj opustiť zamestnanie - nič sa nezmení.
Nezmení sa, lebo Kaprov postoj voči nej sa do tých čias pevne zafixuje. Dôležitý
je začiatok.) Ak Kapor Šťuku rešpektuje, bude sa s ňou aj radiť. Ak sa s
ňou bude radiť je Šťuka tam, kde chcela byť: stane sa krkom, ktorý hýbe
Kaprovou hlavou. Je iste zbytočné dodávať, že si toto svoje postavenie Štuka
vydobyje pomaly, tajne a nebadane. tak, aby o ňom Kapor nemal najmenšie tušenie.
Bude používať starú známu metódu, ktorá velí radiť ľudom tak, aby si
napokon mysleli, že na to prišli sami. Prečo nedožičiť Kaprovi, aby si
myslel, že je múdrejší? Jemu to bude príjemné a Štuke to nezaškodí:
Šťuke ide hlavne o to, aby Kapor pod kepienkom vlastných nápadov plnil v
skutočnosti jej želania. Preto, naopak, bude Kapra podporovat v jeho dobrej
mienke o ňom samom. Zakomplexovaný muž je neúspešný muž, a to Šťuka nemôže
potrebovať. Ak sa rozhodla - pre väčšie pohodlie - stavať na mužovu kariéru,
a nie na vlastnú, ktorá je pochybná a mohla by byť vyčerpávajúca, potom
Kaprovej kariére venuje toľko síl, koľko ich len treba na vítazstvo. Chce
sa mať dobre prostredníctvom muža, a aj to dosiahne. Ak by sme teda chceli
zhrnút niekoľkými slovami základné Štukino postavenie v manželstve, mohli
by sme povedaf, že Šťuka, zachovajúc si isté zázemie, či prípadne možnosť
ústupu, t. j. zachovávajúc si zamestnanie, situuje sa ako zdanlivo rovnoprávny,
v skutočnosti však tajne vládnúci a ovládajúci partner.
AKO OVLÁDAŤ SVOJHO MUŽA
Povedali sme si predtým, že Šfuka sa vo vlastnom záujme usiluje spríjemňovať
Kaprovi život. Teraz vravíme, že mu vládne. Existuje muž, ktorý by sa príjemne
cítil v otroctve? Asi nie - ak je to pravý muž. Nie je preto malým umením,
ak sa Štuke podarí dosiahnuť, aby sa Kapor cítil slobodný, hoci ním nie
je. Štuka sleduje Cecíliino manželstvo a vidí vždy jedno a to isté: muž
je síce zotročený a Cecílii sa podarilo ho prímäť k poddanstvu - ale tak
priamočiaro a tak ďokonale, že to muž nemôže nezbadat a že ho to nemôže
na celý život neotráviť.
Kedy prídeš?! Kedy odídeš? Kde si bol?! Čo
si robil?! S kým si tam bol?! Prečo si tam bol?! Kde zas ideš?! Nikam nepôjdeš!
Tu budeš.
Frekvencia spomínaných viet v Cecíliinom manželstve
je taká veľká, že jej muža naozaj nemôže nechat v pochybnosťiach, ako to
s ním je. Výsledkom tohto zaobchádzania je, že síce takto denne otravovaný,
Cecíliin muž sa podrobí, aby mal konečne pokoj, ale zato sa uzavrie do seba
a začne „žii svoj život". V duchu znenávidí Cecíliu a vo voľnom čase
len vymýšľa, ako oklamať strážcu a uniknúť. Šťuka sa rozhodne, že
bude postupovať inakšie. Usúdi, že veľkú neslobodu nemožno servírovat
takto primitívne. Potom možno očakávat iba vzburu; a čím je otroctvo tuhšie,
tým je vzbura radikálnejšia. Stáť nad niekým s bičom nie je nijaké
umenie - ale dosiahnuť dobrovoľnú službu a poslušnosť . . . to už hej.
Ako teda zamaskovat veľkú neslobodu? Najlepší spôsob: malými slobodami.
Malé slobody sú citeľné a viditeľné. Ak bude Kapor prichádzať a odchádzať
bez mojich poznámok, ak sa nebudem starieť do jeho pošty, jeho telefonátov,
jeho vrecák, bude sa citiť slobodný: veď jeho kolegovia sa neprestajne sťažujú
na domáce kontrolné systémy. Bude sa cítiť taký slcbodný, že príležitostnu
žiadosť „keby si mohol, prosím ťa, príď dnes skôr domov, potrebujem,
aby si mi pomohol upratat pivnicu" bude pokladať za prosbu, ktorej by bolo
jednoducho nezdvorilé nevyhovieť: pocit slobody v ňom vytvorí na druhej
strane pocit zodpovednosti. Šťuka tieto malé slobody patrične „predá",
čiže urobí im reklamu. Občas nenápadne upozorní na otroctvo iných mužov,
takže jej vlastný začne mať pocit, že fakt, že mu manželka neotvára poštu,
je vrcholom slobody a samostatnosti. Nevšimne si, že každá debata o čomkoľvek
závažnejšom sa začína Šťučkiným vychvaľovaním jeho rozumu a
schopnosti uvažovať, a končí sa rozhodnutím, vychádzajúcim z rozumu Štučkinho
a jej schopnosti uvažovať. Túto veľkú neslobodu prekryje hmatateľná skutočnosť,
že sa včera Kapor vrátil domov v nálade, ale Štučka sa tvárila, že spí,
a vzdala sa akýchkoľvek poznámok. Prvá metóda ovládania, ktorú Štuka v
manželstve používa, je, ako vidno, metóda, ako sa do lesa volá. Je ku
Kaprovi milá, priveľmi ho neobmedzuje, a čaká, „čo to spraví".
Predpokladá, že to Kapor ocení, usúdi, že je dobrá manželka a bude sa aj
zo svojej strany usilovať urobiť všetko, aby sa ich úradom požehnaný zväzok
utešene rozvíjal. Predsavzatia sú však jedno, a skutočnosť druhé. Kapor,
napriek dobrej vôli, má, ako každý človek, svoje chyby, z ktorých jedna,
nazvime ju vlastnosť X, je zvláši výrazná a neovládateľná - a ide Štučke
riadne na nervy. Dobré zaobchádzanie ju, pochopiteľne, nevykorení, takže tu
spočíva zdroj domácich rozbrojov. Po niekoľkých konfliktoch, vždy vyvolaných
vlastnostou X (čokoľvek: lakomosť, rozhadzovačnosť, sukničkárstvo,
nepredvídavosť, ľahkovernosť a pod.) si Šťuka, na rozdiel od Cecílie,
uvedomí, že ich priebeh je vždy rovnaký.
a) Kapor prejaví vlastnosť X b) Šfuka sa rozzúri
c) prepukne konflikt d) Kapor ustupuje e) Kapor ľutuje f) Kapor sľubuje, že už
nikdy viac O nejaký čas sa celý cyklus od a) do f)
zopakuje s presnosťou matematického vypočtu.
Keď sa to stane po piaty, šiesty raz, Šťuka sa rozhodne s tým niečo urobiť
- nebude predsa celý život počúvat tú istú gramofónovú platňu. Šťukine
úvahy sú nasledovné: Kapor má zlú vlastnosť X. Keby som si bola vzala
Svalovca, bola by som musela znášať vlastnost Y, ktorá by mi rovnako (možno
aj viac) išla na nenry. Čiže: keby som si zobrala nejakého tretieho, bude mať
zlú vlastnosť B, štvrtý C, atd. Už je zrejme tak, že nejakú zlú vlastnosť
má každý. Z toho vyplýva, že vymeniť Kapra za niekoho iného je zbytočná
námaha. Ak nemožno teda na situácii nič zmeniť, netreba sa o to ani pokúšať.
Netreba hľadať niekoho iného a netreba sa pokúšat presviedčať Kapra, aby
nemal vlastnosť X, ked ju tridsat rokov mal. Takéto pokusy sa stretli s neúspechom
a ich výsledok bol len ten, že som zbytočne strácala energiu v daromných,
neplodných konfliktoch. Ak nemožno na veci nič zmenit, treba sa jej prispôsobiť.
Prispôsobit sa, značí urobit všetky dostupné opatrenia, aby sa vlastnost X
nedotýkala mojich vlastných záujmov. (Márnotratný? Nebudem dávať svoj
plat do spoločnej pokladnice, ale budem s ním hospodáriť podľa vlastného
uváženia). Tam, kde sa ich dotýka, nebudem robit krik (viem, že vlastnost X
je nezmeniteľná), ale s chladnou hlavou urobím protiopatrenia, ktoré sa
dotknú zase Kaprových záujmov, a tak ho nepriamo prinútim, aby prejavy
vlastnosti X aspoň obmedzoval. Budem sa pritom správať športovo, ako pri
hre: budem sa dômyselne a s úsmevom brániť, ale nebudem neprestajne nariekat
a dožadovat sa. Nárek by svedčil jednak o mojej slabosti a porážke, jednak
robí vrásky. Ak dosadíme do vlastnosti X napríklad ponevieranie sa, bude
Šťuka postupovat tak, že nabudúce nebude zlostne vysedúvat doma nad
vychladnutou večerou a čakať, kým konečne Kapor príde domov; práve
naopak, nebude doma ani ona ani večera, zariadi to tak, aby prišla domov pol
hodiny po Kaprovi a s previnilým úsmevom vo dverách mu povie: ach, prepáč,
trocha som sa omeškala, si už iste hladný, nie? Musíme sa spolu poobzerať
po kuchyni, či tu niečo nie je . . . Ako každý tulák má Kapor rád, ked ho
doma čaká pohodlie, teplá večera, a najmä žena. (Je známe, že najväčšmi
nenávidíme u partnera tie zlé vlastnosti, ktoré sami máme). Kapor, ktorý
sa rád zabáva a potom naskrze nevie, kedy má prísť domov, najväčšmi neznáša,
keď sa kade-tade poneviera Šťuka. - Kde si bola? Prídem, nikde nikoho, večere
nieto ...?! - Odišla som, lebo...- Lebo?! - Lebo ked som prišla domov z
roboty, nikde nikoho, večere nieto... bolo mi tu smutno. To sa Kaprovi nepáči;
veľmi sa mu to nepáči. Ktovie, kade Šťuka chodí...?! Ak najprv mala
tarosti Šfuka s ním, má on teraz starosti s ňou - a to je vždy lepšie. Nie
si je istý, nech je hocikde, neprestajne sa vracia v myšlienkach k otázke,
kde je teraz Štuka a čo robí. To ho púta k domovu, až napokon nevydrží a
povie: nehnevajte sa, chlapci, musím už ísť.
MALÁ NEISTOTA
Jedným z najdôležitejších nepriamych mocenských prostriedkov, akými
si Štuka pripútava Kapra, je malá neistota. Cecília je dobrá, ba veľmi
dobrá žena. Taká dobrá, že, veru, „kde ju položíš, tam ju nájdeš".
Odprisahala mužovi vernosť a poslušnosť s takou vážnou tvárou, že o tom
naozaj netreba (žiaľ) nadosmrti pochybovat`. Jej muž ani nepochybuje. Je si
taký istý jej oddanou láskou a železnou pripútanosťou, až ho to unúva.
Akékoľvek partnerstvo, akákoľvek hra je tu nemožná: všetky partnerove úvahy
poznáme vopred, nemôže nás ničím prekvapiť, ničím neurobí životnú
hru neočakávanou a zaujímavou, a už tobôž nás nemôže v niektorej partii
poraziť. Čo urobí Cecíliin muž? Prestane hrať. Prestane hrať, prestane ho
to celé zaujímať, prestane na manželku myslieť, netreba, manželka je tu
niečo také samozrejmé a konštantné ako skriňa v izbe; prečo by sa človek
zaoberal myšlienkou na skriňu v izbe? Je tam, stojí, slúži. Všetko je v
najlepšom poriadku. Ak sa nesťažujeme, nič sa na nej nemôže zmeniť. To,
na čom sa nič nemôže zmeniť, nás zvyčajne nezaujíma. Obraciame teda
pozornosť inde. Šťuka už dávno vybadala, že sú dva druhy mužov, ktorí
sa odvracajú od domova:
a) tí, ktorých žena neľúbi, b) tí, ktorých
ľúbi privelmi
Aj jedno aj druhé je nepríjemné a obťažné:
chlad a nenávisť sa rovnako ťažko znášajú ako sirupovo sladká opatera,
ochrana na každom kroku a presila pozornosti, ktoré napokon obmedzujú a sputnávajú.
V obidvoch prípadoch je mužova reakcia rovnaká: uteká z domu. Šťuka sa
rozhodne v manželstve pre rozumnú mieru neistoty. Má rada svojho muža, isteže,
ale je pekná a mladá a má svoje zamestnanie, svojich známych . . . svoj svet
. . . Štuka sa pousiluje docieliť, aby Kapor zostal v trvalom rozpoložení ČNN
(Človek Nikdy Nevie). V tomto rozpoložení si bude skôr všímať, ako trávi
manželka svoje dni, takže bude plne zamestnaný: nebude mať dosť času, aby
podozrivo trávil svoje vlastné. Šťuka vie, že ak bude Kapor v takomto
trvalom rozpoložení, bude to ovela lepší dôvod, aby včas vstával od
kaviarenského stola a išiel domov, ako keby mu to rozkázala: takto ho nebude
nútiť ona, ale jeho vlastný pocit neistoty, či sa žena nezačne nudiť, či
si nezačne hľadať inú spoločnosť .. . či nezačne aj ona chodiť po
kaviarňach. „Môže . . . čo by nemohla . . ." myslí si Kapor. Zaplatí
a vstane. „Cecília? Kaviareň? Nikdy!" myslí si Cecíliin muž a objedná
si dalšie dve deci.
PREČO VZNIKÁ NUDA
Jedným z hlavných dôvodov, prečo si Cecíliin muž práve dáva v
kaviarni dalšie dve deci, namiesto aby bol doma pri žene, je nuda. Vraví sa,
že manželskú dvojicu možno kdekoľvek rozoznať od nemanželskej : manželia
sú tí, ktorí mlčia, a tí, ktorí nepozerajú na seba, ale na ďruhých. Mlčia,
lebo si už nemajú čo povedať, a pozerajú na iných, lebo živia v sebe ilúziu,
že s každým iným by si mali čo povedať. Argument, že každý sa má alebo
nemá o čom rozprávať podľa toho, či on sám má nejaké myšlienky alebo
nemá, nie je v Šťukinom štýle. Vie, že nezačne študovať Spinozu, aby
mala tému na rozhovor pri haluškách, a pokúsi sa riešiť problém nudy v rámci
svojej hruboutilitárnej povahy a obmedzených možností. Nastolí si otázku:
Čo vzbudzuje pocit nudy? Predovšetkým jednotvárnost. A pasca jednotvárnosti
na nás striehne všade. Musíme nastúpiť prácu denne v tú istú hodinu.
Odchádzame z nej denne v tú istú hodinu. Raňajkujeme, obedujeme, večeriame
v tú istú hodinu každý deň rovnako, takisto, ako rovnako deň zo dna robíme
celú sériu pohybov: čistíme si zuby, umývame sa, obliekame sa, zobliekame
sa, vstávame, líhame. Pri pohľade z tohto uhla sa život javí ako niečo
neznesiteľne jednotvárne a nezmyselné. A teraz si k tomu ešte dodajme Cecíliine
každodenné, vždy rovnaké ranajšie: - Macíček, čo chceš na večeru? A večerné:
- Však ti chutilo, no povedz, Macíček, chutilo ti? - Chutilo, chutilo, - vraví
Macíček sto ráz, dvesto ráz, tisíc ráz, ale pri tisícstotrinástom raze
tresne novinami o stôl a zreve: - O inom nevieš?! Macíčkovi celkom stačí,
že musí každý deň chodiť tou istou ulicou do toho istého domu, otvárať
dvere toho istého bytu, kde nájde vždy tú istú - Je to naozaj nutné?
svitne Štuke. Je to naozaj nutné, aby tam našiel vždy tú istú ženu?
Prirodzene, budem to vždy ja. Ale prečo by som mala byť vždy rovnaká? Je
predsa v mojej moci prekvapovať, je to len v mojej moci: aký iný nestály,
nepredvídatelný životný element Kapor má? Nemôže vlastne hýbať ničím,
všetko je dané a zabehané . . . Možno ja jediná mu môžem poskytovať
osvieženie prekvapení? Prvou je zovňajšok. Aké mám na to možnosti? Ak už
bude Kapor chodit z práce denne tou istou ulicou, vchádzať do toho istého
domu a otvárať dvere toho istého bytu, nech tam aspoň nájde zakaždým inú
ženu. Ak Cecília víta svojho muža dennodenne pri kachliach v zástere, nemusí
si byt Kapor istý, že tak zakaždým nájde Štuku. Štuka zariadi, aby sa
Kapor už po ceste domov nenudil: aby sa výdatne zaoberal rozmýšlaním, akú
Šťuku nájde a aký večer s ňou prežije. Môže nájsť Štuku v zástere,
Štuku gazdinú. Ale môže nájst Šťuku v parádnych šatách, Šťuku čakajúcu
s lístkami do divadla. Môže ňájst Šťuku v nohaviciach, s prosbou, aby sa
prebehli z Koliby na Železnú Studničku. Môže Šťuku vôbec nenájst. Môže
nájst studenú večeru a lístok, príd do Čučoriedkov, počúvame tam nové
platne. Môže - Všeličo môže doma nájst, od Štuky gazdinej cez Štuku
mondénnu až k nijakej Štuke, takže návrat domov je svojím spôsobom
dobrodružstvom. Pestrosť programu v čase, ktorý je Štuke a Kaprovi k dispozícií
po práci. to je tá druhá možnost, ako sa brániť nevyhnutným stereotypom
každodennosti. Ak je čas medzi 7.-15. hodinou nemeniteľne denne daný, treba
jednotvárnosť: vyvážii variabilitou času od 15.- 22. hod. Značí to úplnú
anarchiu, odmietnutie každého pevného bodu z rozvrhu osobného času? Každého
nie. Štuka dobre vie, že večerať každý deň v inú hodinu je pre žalúdok
nezdravé - čas jedla teda ostane, pokial to bude možné, nemeniteľnou, či málo
meniteľnou veličinou. Ale hoci večeriame o siedmej, neznačí to, že večeriame
vždy doma, vo štvrtok vždy pľúcka a v piatok vždy filé, že má Štuka na
sebe vždy tú istú zásteru a po večeri vždy tú istú otázku, chutilo ti,
Kapríček, chutilo? Večerať o siedmej môže znamenať večeru za mnohých
rozličných okolností, a Šťuka sa postará, aby rozličné boli. Pestrosť
nebude teda znamenať absolútny nedostatok akéhokoľvek systému: anarchia
unavuje, úplná absencia pevných bodov, okolo ktorých sa obmeny a variácie
kryštalizujú, by vyústila nie v zaujímavosti života, ale v beztvárnosti a
v bezmocnom sácaní udalosťami; takéto vyústenie vedie k nude nemenej intenzívne,
ako je nuda opakovania. Štuka sa rozhodne pre kombináciu istôt a neistôt,
zvyklostí a neočakávaností. Uvedomuje si, že práve ich správny pomer - a
ten nie je tak ľahko nájsť-bezpečnú príjemnú a sviežu atmosféru jej
vydareného manželstva s Kaprom. Poľom istôt sa stane aj oblasť manželských
tradícií. Manželskú tradíciu má každé manželstvo, či si to uvedomuje
alebo nie. Cecília s mužom chodieva každú sobotu večer k svokre, Šťuka s
Kaprom vždy „idú do mesta" a ostanú tam na večeru a kino. Je to ich
tradícia, ktorú spontánne zachovávajú. Majú ešte aj iné. ktoré vznikli
za rozličných, len im známych, iným ľudom nepochopiteľných okolností (ked
prší, vynáša smeti Šťuka, ked' neprší, Kapor; žiadosť o pomerenie značí
biela vreckovka na vankúši) a Šťuka sa usiluje, aby takýchto malých smiešnych
dohôd a zvyklostí bolo medzi ňou a Kaprom čím viac: upevňuje to vzťah,
takéto malé tradície, čo vznikli na základe len im dvom známych príhod či
historiek; upevňuje to vzťah, lebo je to séria „malých tajomstiev"
len medzi nimi dvoma, sú to základy vlastného, neopakovateľného sveta. Dodržiavanie
tradícií vytvára ovzdušie stability zväzku; ostatný časový priestor možno
už teda variovať podľa želaní, obmieňať každodenné situácie tak, aby
vznikol dojem dynamiky, nezmeravenosti a životnej pestrosti.
AUTO ČI DIEŤA?
Po vstupe do manželstva prichodí Šťuke riešiť problém, ktorý
znepokojuje aj mnohé iné mladé dvojice: je lepšie mať dieťa čím skôr,
bez ohľadu na to, že ešte nemáme primeraný byt a nie sme materiálne
bohvieako zabezpečení, alebo treba priviesť na svet potomka až vtedy, ked už
bude mať všetky predpoklady na vyrovnaný vývin? Je nehanebné vôbec takto
stavat otázku, vravia zástancovia raného rodičovstva. Priviesť na svet dieťa
je svätou povinnosťou zdravých manželov, a ak niekto túto povinnosf oddaľuje,
nie je to ohľad voči dietaiu, ale vlastná sebeckosť : manželia si
jednoducho chcú „užiť života", mať pohodlie, auto, možnosť ciest,
a dieťa je pre nich finančná zátaž a hamovka vzostupu blahobytu. Naše
babky odchovali deväť detí, v oveľa väčšom nedostatku, a boli z nich lepší
a odolnejší ľudia ako terajší mľandravci. Hanbite sa, mladí, takto vôbec
rozmýšľať! To je romantický názor, vravia zástancovia neskorého rodičovstva.
Naše babky odchovali síce devät detí, ale zväčša z trinástich - tie štyri
zomreli. Popadali do potoka (nedostatok opatery), ochoreli na črevné katary
(zlá výživa), či suchý kašeľ (bytová tieseň, vlhké tmavé kutice, živná
pôda pre tbc). Sebectvo? Práve naopak, sebectvom je porodiť dieťa len pre
vlastný rozmar, nedbajúc na to, do akej skutočnosti ho porodíme: aké telesné
a duševné zdravie bude mať: dieťa, ktoré je denne svedkom zvád rodičov -
podnájomníkov s majiteľom bytu, dieta, ktoré spí s fajčiacimi rodičmi v
provizórnej polizbe v zdraví i chorobe, ktoré nemá dosť mlieka, lebo rodičia
šetria na družstevný byt, ktorému sa nevenujú, lebo majú plnú hlavu
starostí s najzákladnejšími životnými potrebami. Štuka o povinnosti
priviesť na svet dieťa vôbec neuvažuje: slovo povinnosť znie jej uchu vždy
nepríjemne a vyššie etické zásady sú jej vzdialené: uvažuje iba o tom,
či deti chce mať alebo nechce. Usúdi, že chce. Prečo nie? Je zdravá, má
dobré nervy a bežné predpoklady na materstvo. Kapor by rád deti mal, ona
sama nemá dôvod byt proti. Ak by deti nemala, jej manželstvo by možno
utrpelo. Kapor by sa cítil nespokojný a ona menejcenná. Tak teda áno. Ostáva
otázka: kedy? Za akých okolností? Samozrejme vtedy, ked to bude pre ňu, Štuku,
najvýhodnejšie. Za takých okolností, za ktorých budú nepríjemnosti,
spojené s rodičovstvom, najľahšie znesiteľné - a prevážia teda príjemnosti.
Kedy to bude? Nie hned teraz, kým je Šťuka novomanželka. Šťuka usúdi, že
treba počkať. Či sa manželstvo vydarí alebo nie, nemožno poznať skôr ako
po dvoch rokoch. Ak je dovtedy na svete dieťa a vysvitne, že manželstvo je
omylom, nastáva tragédia - vždy, nech sa to rieši tak či onak: ak manželia
„kvôli dieťatu" v manželstve zotrvajú, bude dieťa trpieť ich vzájomným
chladom alebo rozpormi, ak sa rozídu, bude trpieť ich rozchodom. Štuka si ešte
k to mu dodá pre seba pádnejší argument, že v prípade rozvodu sa vždy lepšie
znova vydá žena bezdetná ako detná, ktora nemôže nikdy načisto popretŕhat
zväzky s minulosťou, zosobnené v otcovi jej dietaťa. Do dvoch rokov teda určite
nie. A potom? Kedy potom? Hned, len čo sa zavŕši dvojročná karanténa? Bez
ohľadu na ostatné podmienky? K podmienkam prihliada Šťuka vždy: vieme, že
jej vrcholne záleží na tom, aby sa mala dobre a pohodlne. Ak je dieta
nesporne a v každom prípade útokom na pohodlnost, Šťuka ho do svojho životného
vzorca dosadí tak, aby škody na pohodlí boli minimálne. Uvažuje takto:
Teraz, ked sme mladí, ja i Kapor máme svieži mozog aj dost energie, aby sme
mohli prudko „zapracovat", aby sme mohli preraziť nad priemer existenčne,
aby sme mohli problémy „základne" zdolať prudkým náporom a šturmom.
Byt, zakladanie domácnosti, zvyšovanie kvalifikácie a boj o najlepšie
podmienky v zamestnaní, to všetko si vyžaduje vela síl a sústredenia. Ak sa
budem v tomto období prvých manželských rokov, tých najtažších a najnáročnejších,
zaoberat ešte aj dietaťom, výsledok bude, že nebude ani jedno ani druhé:
ani domácnost nebude kompletná, ani dieta nebude riadne vychované; v obidvoch
smeroch ostanem na polovičnej ceste. Ak však budem mat byt, ustálené pomery
v domácnosti a uspokojené hmotné túžby - narodí sa dieta pokojným rodičom,
ktorí sa mu môžu pokojne venovat a nebudú sa rozptyľovať honbou za dalšími
potrebami. Byt a auto, to je asi tak maximum, čo bežný občan dosahuje, lebo
okrem chaty niet už dalších majetkových perspektív, ktoré by mohol za daných
podmienok uskutočnit: to značí, že mamona má svoje hranice a za tými už
budem s radosťou vydávať každý ďalší peniaz na dieta a jeho potreby, bez
jedinej bočnej myšlienky, že sú z fondu na chladničku. Pocit životnej
stability mi znemožní, aby som bola tzv. nervózna matka, ktorá nevie nad
rozpočtom čo skôr a ktorá svoju nervozitu prenáša na dieta. V tomto ovzduší
istoty dieta najmenej naruší aj moje osobné pohodlie: ak budem mat dovtedy
pračku a vlastnú, dobre zariadenú kuchyňu, kde decku v pokoji navarím,
nebudú tieto úkony problémom, dôvodom k hystérii a zvadám s Kaprom. Dieta
teda počká, kým sa zariadime. A ďalšie? Bude nejaké? O tom Štuka
rozhoduje až vtedy, keď má prvé dieťa na svete. Vtedy si overí, nakoľko
je ochotná podstúpit materstvo a všetko, čo s ním súvisí, ešte raz,
nakolko po ďalšom decku ona a Kapor ešte túžia a čo by mu mohli poskytnút.
Ak sa rozhodnú pre dalšie dieta, trvá Štuka na tom, aby nasledovalo hned po
prvom. Veľmi sa ponáhľa - pretože si vyrátala množstvo tzv. „strateného
času". (Nazývat materstvo strateným časom je iste cynizmus: ale čo iné
možno od Šťuky očakávat?) Vyráta si teda, že dieťa asi do troch rokov
zamestná matku absolútne a bezo zvyšku tak, že sa nemôže seriózne venovať
ničomu inému. Ak aj chodí do zamestnania, je v myšlienkach pri decku, a šéf
sa musí vzdať nádeje, že si jeho zamestnankyňa - novopečená matka zapamätá
čokolvek úradného dlhšie ako päť minút. Novopečená matka je nanič v
zamestnaní („prosím, dnes nemôžem prísť, decko má hnačku"), ale
nemá ani osobný život, takže je to, usúdí Šťuka, stratený čas, a
hotovo. Ak stratím tri roky s jedným deckom, a potom, len čo podrastie, budem
mat druhé a všetko sa začne odznova, stratím dokopy šesť rokov. Ak budem
mať druhé decko do - povedzme - pol druha roka po prvom, nie je rozhodujúce,
či strácam čas s jedným deckom alebo dvoma, ale zato výsledná suma strateného
času bude 4 a pol roka namiesto 6 rokov. Získam teda pol druha roka, a to je už
volačo. Ak má teda Šťuka dve deti a jedno z nich je v piatej triede, hľadajte
to mladšie v štvrtej alebo tretej: nižšie netreba.
ČO CHÝBA KAPROVI?
Jedného dňa Štuka spozorovala, že napriek „dobrému chodu vecí"
vracia sa zavše Kapor domov v akomsi nejasne pociťovanom rozladení, akoby mu
niečo chýbalo.
- Čo je? - pýta sa Štuka. - Nič. - Ale si akýsi
- - Ale nie som. - Si. Chýba ti niečo? - Ved to je práve to, že nie. Všetko
je v najlepšom poriadku. - A predsa? - Neviem.
Kapor naozaj nevie. Je so všetkým spokojný,
chvalabohu sú zdraví, nehladujú, zamestnanie baví - A predsa je za tým celým
kolobehom prázdnota, ktorú Kapor zavše na okamih zazrie. Šťuka sa zamyslí.
Prirodzene nad smerom, akým Kapra zmanipulovať, aby bol spokojny. Čo - do čerta
- môže Kaprovi chýbat? So šéfom vycháďza, s peniazmi takisto, oddelenie
splnilo plán, so ženou sa nevadí, do divadla chodia, plávať chodia, vypiť
si môže . . . jeden deň príjemnejší ako druhy - . Jeden deň, dva dni -
Dni. Má príjemné dni. Ráno začiatok, večer koniec. Druhý deň ráno začiatok,
celkom odznova. Čo ostalo z predošlého dňa? Povedzme, príjemná spomienka;
ale dnešok sa začína od nuly, niečo sa odohrá a večerom zhasne. Udalosti dňa.
Zomierajú s ním, ničím ho nepresiahnu. Je to asi priúzky priestor, rozmýšľa
Štuka, čo ako príjemne je vyplnený. Život treba asi obsiahnuť v širších
etapách. Ale čo je tá širšia etapa? Leto, jar, jeseň, zima? Či ako?
Kaprovi chýbajú ciele. Ak by mal ciele, videl by ponad jednotlivé dni, vyskočil
by nad každodennosť, dni a týždne by nadobudli jednotiacu väzbu, lebo by
nimí prenikalo jednotné úsilie. Ale o čo sa má usilovat? V slávnych memoároch
sa zvyčajne začínajú kapitoly slovami: „Rozhodol som sa, že sa za každú
cenu musím dostať k tanganjickým vykopávkam. Nemal som ani haliera, začalo
sa tvrdé obdobie úmornej práce a zháňania zárobku . . ." alebo „Dal
som si päť rokov času: dovtedy sa musím dostat do parlamentu. Začalo sa
tvrdé obdobie politickej práce, zháňania vplyvných strýkov a voličov . .
." Aká tvrdá etapa by sa tak mohla začat Kaprovi? Ak si dá pät rokov
času, aby sa dostal .. . kde? Na vedúce miesto? Pravdaže! Dost bolo idyly.
NECH ŽIJE KARIĚRA
Dost bolo idyly predovšetkým pre Šťuku. Tým, že sa v záujme hladkého
priebehu manželstva vzdala prepiatych ambícií vo vlastnej kariére, hromadila
sa v nej čoraz nebezpečnejšia nevyužitá organizačno-intrigánsko-manipulačnä
energia. Šťuka sa rozhodne, že začne organizovať Kaprovu kariéru a zabije
tak štyri muchy jedným úderom:
1. vyplní Kaprovi život 2. uplatní vlastnú
energiu 3. zvýši prestíž rodiny 4. upevní vlastnú pozíciu v manželstve
Jedného dňa sa vážne porozpráva s Kaprom o
situácii na jeho pracovisku a o tom, čo by chcel Kapor dosiahnuť.
Nepochybujme o tom, že mu dá niekoľko brilantných rád, ako má postupovať
- to nás však v tejto chvíli nezaujíma. Pozrieme sa skôr na to, čo ona
sama, ako „žena v pozadí", urobí pre Kaprovu kariéru.
TREBA MAŤ STYKY?
Netreba ani priveľkú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, čo by Štuka v
takejto situácii urobila ako prvý krok, ak by žila na Západe: usporiadala
by, pochopiteYne, koktail, na ktorý by povolala riaditeľovu ženu a niekolko
„prvých dám podniku" až po manželku Kaprovho bezprostredného
nadriadeného. Ked si však Šťuka prezrie jednoizbový byt, upustí od tejto
myšlienky; nie je okrem toho isté, či by riaditeľova manželka prešla
typizovanými dverami. Šťuka sa teda rozhodne využiť skôr naše, špecifické
zvláštnosti, ktoré napomáhajú spoločenský styk v našich pomeroch. Spoločnosti
v bývalom zmysle slova, uvažuje Štuka, akosi niet. Žúry už robí iba
dospievajúca mládež, ked rodičia nie sú doma, a keby som riaditeľovu ženu
na niečo také pozvala, odkázala by mi asi, že v stredu nemôže, lebo má veľké
pranie. („A čo sa vlastne deje? Prišiel vám niekto z cudziny, či
ako?!") Tak to je teda nemysliteľné. Štuka by sa ľahko dostala do
akejkoľvek spoločnosti, keby nejaká bola; ale po menšom prieskume si
pohotovo potvrdí, že direktorova žena chodí iba občas šiť pre deti k
jednej bývalej spolužiačke a námestníkova do susedovie záhrady, ked je ríbezľová
sezóna. Štuka po krátkej úvahe zavrhne možnosť že by si kúpila šijací
stroj, alebo že by začala pestovať ríbezle; dobre, ale ako sa teda dostať
do styku s „dôležitými manželkami"?! Poznáme už jej zásady: nebude
sa natískať. Musí to zariadit tak, aby nie ona vyhľadávala manželky, ale
aby ony vyhľadávali ju. Prečo by ju vyhľadávali? Keby ju potrebovali. Prečo
by ju potrebovali? Keby im mohla niečo poskytovat. Čo by im mohla poskytovat?
Niečo, čo je vzácne. Čo je vzácne? Všeličo. Napríklad kadejaký tovar.
Po prvý raz sa stretne Štuka s direktorovou manželkou pri príležitosti
podnikovej, na deda Mráza. Pri pohľade na nádejnú direktorovu ratolest nie
je tažké zaviest reč od „celá mamička" po pančuškové nohavičky,
ktoré sú skvelým vynálezom človečenstva, a tieto červené malej tak svedčia.
- Iste, iste, - povie pani direktorka, - len keby ich bolo dostat . . . - Hádam
s tým nemáte ťažkosti?! - povie Šťuka s hlbokým rozhorčením. - Vy azda
. . .? - pošepne direktorka konšpiratívne. - Ale pravdaže! To nie je problém!
- povie Štuka rozšafne, - aké číslo . . .? Ked odovzdáva pančuškové
nohavičky, („nedakujte mi, naozaj to bola maličkosi') Štuka sa medzi rečou
zmieni, že v jednej predajni majú dostat zásielku talianskych topánok, ale
bude ich má!o . . . - Mohli by ste mi . . .? - lsteže, zavolám vás v ten deň,
ked prídu - sľúbi Štuka. Časom sa Štuka stane nepostrádateľnou. Zariadi
to, zariadi ono, všade má známych, je milá, a pochopitelne - nič nechce. Má
dosť času. Kým sa Kapor dostane vo svojich akciách až ta, že bude potrebný
direktorov priamy zásah, bude už Šťuka s direktorovou ženou tak daleko, že
vytočí jej telefónne číslo a povie: - Mancika? Servus, tu Štuka. Musím s
tebou súrne hovorit, stretneme sa o štvrtej, dobre? Prienik do riaditeľovej
rodiny urobila namiesto Kapra Šťuka. Štuka odhadla, že mocenská pozícia,
ktorú poskytuje prechodný nedostatok tovarov alebo služieb tým, ktorí k nim
majú prístup, sa dá ľahšie použit proti ženám ako proti mužom: majú
rozmanitejšie a najmä nástojčivejšie materiálne potreby, takže takto
nadviazaný styk s nimi bude iste trvalý a nie jednorazový ako u mužov. Sústredila
sa teda na obchvat, dobyla manželku; správne predpokladala, že si takto
otvorila bránu do rodiny. Až potom, ked takto zabezpečila
„predmostie", jedného dňa povie: - Už zasa máte pokazené auto?! No
toto, iste máte nanič mechanika. Kaprov spolužiak má opravovňu, je to jeho
dobrý kamarát... rád tam tvojho muža zavedie.
|